- dátum konania akcie: 3.4.2016
-
autor zápisnice: Maťo
-
účastníci akcie: Nika, Milo, Hela, Zuzka, Bohuš, výl. Nikitka, Sofinka a Matúško
A máme tu apríl a s ním bláznivé počasie. Vďaka tomuto sa nedá nič dopredu plánovať. V stredu večer som uvažoval o tom, že by bolo dobré cez víkend niečo zorganizovať. Poprosil som Niku, aby ďalší deň obtelefonovala členov VVV a zistila, či existuje niekto, kto by cez víkend niekam vyrazil. Po krátkych telefonátoch bol záujem veľký. Jedine Zuzka mala požiadavku zorganizovať akciu v nedeľu. Nikto nenamietal, a tak som preveril počasie, ktoré sa zdá bude slnečné. Samozrejme, aby bolo všetko v poriadku, oficiálne som zaslal pozvánku a tešil sa na stretnutie v nedeľu o 10:00 hod.. Naším cieľom bude vyhliadka Kukla a Budmerický kaštieľ.
V nedeľu ráno vyrazili z Bratislavy tri motorové vozidlá, ktoré patrili členom VVV. Takmer naraz sme sa stretli krátko pred desiatou pri chate Fugelka. Kým ja som Matúška zoznamoval s neďaleko pasúcim sa capom, ostatní sa pomaly zoskupili a mohlo sa vyraziť vpred. Cesta vyzerala byť príjemná a navyše počasie bolo priaznivé. Jarné slniečko sprevádzalo naše kroky smerom k vyhliadke Kukla. Najmladšie výletníča sme ukecali a naložili do nosiča, aby sme kráčali o čosi rýchlejšie, pretože jeho tempom by nám to trvalo aj týždeň a na to čas nemáme. Pridali sme do kroku. Sofinka s Nikitkou okrem spoznávania prírody behali raz do kopca, raz z kopca. Ostatní sa venovali debatám, občasnému skontrolovaniu okolia. Takto sme dorazili na lúku, z ktorej bol krásny výhľad do okolia a hlavne výhľad na náš cieľ. Priamo nad nami sa vypínala rozhľadňa. Už len sa k nej dostať. Na prvý pohľad sa zdalo, že to zvládneme ľavou zadnou ale na konci lúky nás čakalo prekvapenie. Pre niekoho príjemné, pre iného … Na rozhľadňu sa bolo potrebné vydriapať strmákom, ktorý v uhle mohol mať aj 90 stupňov. Takže sami usúdite, že ja s Matúškom na chrbte som z tohto prekvapenia bol „mierne“ rozčarovaný. Nuž ale veľa možností som nemal. Buď pôjdem hore alebo počkám na lúke. Zvíťazila možnosť prvá, a tak som vyrazil. V polke kopca som skoro umrel, museli sme si dať prestávku a namiesto stúpania sme sa kochali výhľadom na Červený Kameň. Ako-tak som si oddýchol a pokračoval ďalej až napokon som vyliezol k rozhľadni. Lapajúc po dychu som zložil mladého z chrbta, posadil sa na lavičku a snažil sa nájsť dych, ktorý som nechal dole pod kopcom. Kým sa mi to podarilo, postupne sa spoza stromov vynorili aj ostatní členovia VVV. Neviem prečo, ale Nikitka so Sofinkou vyzerali, že do kopca vybehli sťa srnky. Ach jo, mať ich kondíciu … Čas už ale späť nevrátim a musíme žiť s tým, čo máme. Dôležité je, že cieľ sme dosiahli. Postupne sme v malých skupinkách povyliezali hore na rozhľadňu. Výhľad bol ohromný ale aj vetrisko. Našťastie nikoho neodfúklo a všetci sme v zdraví prežili aj to. Pod rozhľadňou deti skontrolovali množstvo a kvalitu vyneseného jedla, v preklade, čo sa dalo, to sa zjedlo. Zapísali sme sa do výškovej knihy a potom už rezko vykročili na cestu späť.
Nebudete veriť, ale cesta dole išla o čosi rýchlejšie, aj keď miestami to vyzeralo, že pôjdeme skôr po zadku ako po nohách. Ale testovať „riťboarding“ na pôde bez snehu sa mi veruže nechcelo. Moji súkmeňovci mali rovnaký názor, a preto sme sa snažili udržať na nohách. Po úspešnom zostupe sme sa opäť ocitli na lúke a tentokrát si vychutnali nádherný výhľad na neďaleký hrad Červený kameň. Pokračovali sme ďalej smerom k autám. Náš kamarát cap s kozami sa ešte stále pásli ale nemali sme už čas na bližšiu konverzáciu. Mali sme nejakých 20 minút, aby sme sa presunuli do Budmeríc a stihli prehliadku sprístupneného kaštieľa o 13:00 hod.. Ja so svojou posádkou sme vyrazili ako prvý a pre istotu sme sa vybrali opačnou cestou, ktorá bola 2x dlhšia. Veď treba otestovať čo sa dá stihnúť za 20 minút … Ostatní sa vybrali tak, ako bolo potrebné. Ale čo čert nechcel, do kaštieľa som dorazil prvý a ostatní nikde. Nika chytro utekala zabezpečiť vstup a netrpezlivo prešľapovala pred bránami kaštieľa. Po telefonickom kontakte sme zistili, že obe zvyšné posádky nie a nie trafiť tú správnu ulicu z hlavnej cesty. Prehliadka začala a mne neostávalo nič iné, len vyraziť autom za nimi. Našťastie len čo som zišiel z mierneho kopčeka, odrazu sa predo mnou objavili obe autá s členmi VVV. Rýchlo sme zaparkovali na parkovisku pred kaštieľom aj napriek zákazu, ktorý označovala dopravná značka. Teta biletárka nás pustila na prehliadku, keďže lístky Nika žmolila v ruke a potichu sa pridali k skupine turistov. Prehliadka bola krátka, nakoľko v kaštieli sú verejnosti sprístupnené len 4 izby. Ostatné sú určené len pre vybranú spoločnosť …
Pri odchode z kaštieľa sme nemohli odísť bez toho, aby sme zistili, prečo tak „dokonale“ je označená prístupová cesta ku kaštieľu. Odpoveď tety biletárky bola: „To je otázka, ktorú musí zodpovedať zastupiteľstvo obce.“ Nuž zastupiteľstvo obce Budmerice, tak sa pýtame … Veríme, že v budúcnosti už toto nedopatrenie bude odstránené. Využili sme ešte príjemné jarné slniečko a chvíľu sa povyhrievali na lavičkách pred kaštieľom. Decká zatiaľ zbierali púpavy, behali po záhrade a nakoniec pod prísľubom zmrzliny nastúpili do auta. Keďže naša cesta späť do Bratislavy smerovala cez Modru a dnešný deň bol aj dňom voľného prístupu do múzeí, využili sme to, že práve v Modre je otvorené Múzeum Ľudovíta Štúra. Zaparkovali sme na parkovisku oproti zmrzline, na ktorú sme mali zálusk. Najprv však ešte kultúrne vyžitie. Vkĺzli sme do múzea a prezreli si izbu, kde Ľudovít Štúr tvoril a nakoniec i skonal a takisto aj hlavnú expozíciu, ktorá prezentuje prierez životom a dielom Ľ. Štúra zasadený do konkrétnych historických súvislostí. Po tomto dnešnom poslednom kultúrnom vyžití nadišiel čas na zaslúžený oddych. Zakúpili sme zmrzlinu, pohodlne sa usadili na lavičke a nechali sa unášať touto sladkou pochúťkou.
A ako to už na konci býva prišiel aj čas k rozlúčke. Popriali sme si ešte pekný zvyšok dňa a rozpŕchli sa každý svojím smerom.
Resumé: Ani som nečakal taký úspech akcie. Naozaj musím povedať, že takýto príjemný deň mi už chýbal. Počnúc počasím, ľuďmi a hlavne koľko psychickej sily sa mi dostalo. Pevne verím, že ostatní majú podobné pocity, a že sa pri takýchto akciách budeme stretávať častejšie.