- dátum konania akcie: 8.1.2016
-
autor zápisnice: Maťo
-
účastníci akcie: Nika, Vlado, Milo, Hela, Kamila, výl. Nikitka, Sofinka a Matúško
Nesneží a my sme … (1. deň): Ako už býva dobrým zvykom, Nový rok výletníci začínajú poriadnou zimnou sánkovačkou a lyžovačkou. Lenže za posledné roky sa to začína podobať na letnú sánkovačku. Nebolo tomu inak ani teraz. Už vianočné sviatky začali príjemnými jarnými teplotami. Takmer to vyzeralo tak, že „zakvitnú“ vianočné stromčeky. Nestalo sa, teploty klesli k nule a prvý januárový týždeň sa očakával sneh a mráz. A to bol správny čas pre nás.
Našťastie sme mali rezervované ubytovanie v lokalite Malinô Brdo, takže lyžovania chtivý Bratislavčania nás nezaskočili a smelo sme v piatok ráno vyrazili v ústrety novým zážitkom. Stretnutie som naplánoval v Ružomberku presne na obed. Úplnou náhodou sme dorazili ako prvý. Podarilo sa to aj napriek krátkemu zdržaniu mužmi zákona, ktorí mi dali 20 eurovú pokutu sa prekročenie rýchlosti. Áno, čítate dobre. 20 Eur. A to som s nimi len milo a prívetivo pokecal. Po tomto príjemnom stretnutí sme sa pohodlne usadili v neďalekej Kolibe u dobrého pastiera. Nestihli sme vykonať ani štandardnú hygienu a v kolibe sa objavila ďalšia skupinka, Milo s rodinkou. Vyhliadli sme si väčší stôl, na ktorý sme dostali jedálny lístok a postupne si povyberali niečo chutné pod zub a hlavne niečo na zahriatie. Na záver sme zaplatili a tým sme zahájili začiatok akcie. Tretia skupinka, Vlado a Kamila, dorazí o čosi neskôr, takže začíname bez nich. Kým sme si prezreli okolie, deti využili všadeprítomný sneh a cencúle a trošku si zašantili. Nastal však čas presunu, smer Vlkolínec.
Cestou tam Matúško zahájil povinný obedný spánok, a tak Nika s ním ostala v aute a my ostatní sme sa pobrali spoznávať kultúru.
Vonku začalo trochu viac primŕzať, ale nás to neodradilo a s povinnou zimnou výbavou sme vyrazili vpred. „Milá“ teta nám predala lístky nielen do expozície ale aj na parkovisko, ktoré bolo posiate slušnou kopou odpadkov. Človek by ani nefrflal, ale za cenu parkovného by mohla pani občas svoju búdku opustiť a odpadky pozbierať. Samozrejme to, že návštevníci ich majú hádzať do neďalekého koša, je tiež na zamyslenie. Ale vráťme sa k prehliadke. Vlkolínec bol takmer ľudoprázdny, čo znamenalo, že prehliadka prebehla bez fotenia chtivých turistov. Dostalo sa nám slušného výkladu, urobili sme zopár zaujímavých fotiek a celkom premrznutý sme sa vrátili späť na parkovisko. Tam sme našli v rozohriatom aute Niku strážiacu spiaceho Matúška. Ten sa však zobudil ako sa do auta snažila dostať Sofinka za účelom získania trochu tepla. Po zohriatí teplým čajom sme skontrolovali miestny čas, naskákali do áut a vyrazili. Milovci do Tesca a my na salaš do neďalekej Krajinky.
Stretli sme sa v Hrabovo, kde sme dorazili ako prvý, čo vlastne aj bolo potrebné, nakoľko rezervácia bola na nás, zašli sme na recepciu, vybavili potrebné formality a získali kľúč do nášho apartmánu. Medzitým dorazili aj Milovci a spoločne sme zaparkovali v pripravenej garáži. Vyniesli sme batožinu, izby rozdelili a zariadili tak, aby boli použiteľné pre náš ďalší pobyt. Hodili sme sa do teplákového gala a pohodlne usadili v obývačke. Deti medzitým urobili podrobný prieskum apartmánu a my sme debatovali o všeličom možnom. Konečne dorazil aj Vlado s Kamilou. Nechali sme ich nech sa v pokoji vybalia a zaujmú svoje miesta. A to už prišiel čas na deti. Večera, sprcha, pyžamo a posteľ. Úspešne a hlavne rýchlo zaspali.
Pre nás začal večer vzájomných rozhovor, pozerania a komentovania práve prebiehajúceho televízneho programu a samozrejme večer hier. Keďže sa radi učíme a testujeme vedomosti, ani tentokrát sme neodolali vedomostnej hre „Európa“. Keď už sme siahali na dno svojich vedomostí, bol čas odobrať sa do postelí.
Zima a či leto? (2. deň): Zobudili sme sa do bieleho rána. Cez noc čo-to nasnežilo a stále niečo poletovalo. Vyzeralo to veľmi nádejne, že dnešný deň bude patriť sánkovačke. Neďaleko apartmánu bol kopec, kopček … kopčúrik … uvidíme … zdalo sa, že našej zimnej aktivite bude postačovať. Po raňajkách sme sa nahodili do gala, vzali sánky, lyžice a svižným krokom vyrazili otestovať spomínaný kopec. Ako sa na mieste ukázalo, bol to iba taký kopčúrik ale pre deti postačujúci. Vyliezli sme tak vysoko ako sa len dalo a zahájili zimné radovánky. S Vladom sme si dali aj sánkarské súboje. Neviem či tie súboje alebo blížiaci sa čas obeda spôsobili, že kopec sa vyľudnil a ostali sme tam len my a kabíny lanovky, ktoré putovali na čosi vyššie položené miesta. Tak či onak, kopec bol len náš a tak sme sa to snažili naplno využiť. Matúško to však skrečoval a rozhodol sa pre odchod na apartmán, kde sa uložil k spánku. Kým on oddychoval, my sme urobili všetko možné aj nemožné, aby sme si snehovú pokrývku užili čo možno najlepšie. Možno je to posledná …
Mokrí, zimou vyštípaní sme prekročili prah apartmánu, aby sme si oddýchli, osušili a pripravili sa na poobednú aktivitu, plávanie. Keď už všetci členovia, vrátane Matúška, boli k dispozícii vyrazili sme najskôr do Liptovského Mikuláša, konkrétne do pivovaru Liptovar, aby sme zahnali pocit hladu. Výber stravnej jednotky to bol ozaj dobrý. Chutné jedlo, výborné pivo. Dokonca aj obsluha bola príjemná a ústretová. Čo viac si k dobrému obedu môžeme priať.
Po obede sme sa rozlúčili s Vladom a Kamilou, ktorí namiesto čvachtania v Tatralandii uprednostnili oddych na apartmáne. My ostatní sme celí nadšení pokračovali do už spomínanej Tatralandie. Zakúpili sme si vstupenky na 3-hodinové čvachtania, hodili na seba plavky a vrhli sa do sveta bazénov, termálnych prameňov a tobogánov. Vyskúšali sme detský bazén, tobogán, termálny bazén, morskú vodu. Prešli sme sa pirátskou loďou, preskúmali pirátsky poklad, pozdravili sa s Nemom. Pre najmenších účastníkov, Sofinku a Matúška celkom dosť veľa zážitkov, a tak sme sa pomaličky pobrali do šatne. Nikitka s rodičmi ostali ešte popíjať drink v bazénovom bare. Zakývali sme im a už sme sušili vlasy, obliekali a opúšťali priestory Tatralandie. Niektorí s plavkami a niektorí bez plaviek. Konkrétne Nika ich zanechala v šatni, asi pre dobročinné účely.
Na apartmán sme dorazili už v pokročilej hodine, čo znamenalo, hlavne pre deti, rýchlu večeru, sprchu a uloženie k spánku. My sme pokračovali tam, kde sme včera skončili … „Európa“.
Zima na blate (3. deň): Dnešné ráno bolo odlišné od toho včerajšieho. Vykukli sme z okna a vidíme ako dažďové kvapky dopadajú na asfalt. Sneh na kopci sa menil na niečo kašovité. Takže pôvodný plán na doobednú sánkovačku sa mení na odchod domov. Po raňajkách sme zbalili veci a upratali apartmán tak, aby sme ho o 10:00 hod. mohli odovzdať. To sa celkom podarilo. Potom už nadišiel čas rozlúčky. Dážď so snehom bubnoval na strechy áut a aby sme úplne nezmokli, rozlúčili sa a popriali si šťastnú cestu domov.
Ja som ešte na žiadosť Niky nabral smer Tatralandia, za účelom zistenia, či sa predsa len tie plavky nenašli. Len čo sme opustili Ružomberok vošli sme do úplne iného sveta. Husté sneženie, diaľnica neodhrabaná a po sypači široko ďaleko ani stopy. Do Mikuláša sme šli krokom a počas našej „spanilej“ jazdy sme míňali nejaké to auto v priekope. Ako sa dalo očakávať, plavky si našli nového majiteľa, a tak sa začala naša cesta späť. Najprv sme prešli hustým snežením, krásne snehové vločky nám padali na okná auta, neskôr po príchode do Ružomberka sa tieto vločky zmenili na dažďové kvapky a takto to bolo až do Bratislavy. Jednoducho od Ružomberka po snehu ani stopy. Niekde pred Bratislavou sme míňali najprv Milovcov a hneď potom aj Vlada s Kamilou. S Vladom sme si stihli vymeniť aj priateľské pozdravy. Ako sme sa neskôr telefonicky dozvedeli, obidve tieto motorové vozidlá mali prestávku v Červeníku, aby si obzreli neďaleký pamätník, Bučiansky rondel. Ide o zaujímavú stavbu z mladšej doby kamennej podobnú legendárnemu Stonehenge, aj keď budovanú bez kameňov. Práve pri Bučanoch bolo v roku 1978 objavené sídlisko lenyelskej kultúry a kruhový objekt – rondel. V súčasnosti na tomto mieste nájdeme už len pamätník venovaný tomuto miestu našej prehistórie. A to bol aj vlastne koniec tejto zimnej a či letnej akcie. Všetci sme úspešne dorazili domov.
Resumé: Akcia veľmi vydarená. Na to, že v posledných rokoch nám pribúdajú v zime teploty a ubúda množstvo snehu, sa nám celkom darí aspoň jeden deň počas expedície sánkovať. Veľmi oceňujem aj záujem výletníkov tráviť tieto zimné dni inak ako jašením na snehu a pre zmenu vyskúšať niečo iné. Som rád, že to takto vypálilo a ak sa možno niekedy v budúcnosti posunie kalendár o jeden mesiac dozadu, možno opäť zažijeme tú pravú sánkovačku.