- dátum konania akcie: 8.4.2017
-
autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Maťo, Hela, Milo, Zuzana, Bohuš, výl. Nikitka, Sofinka, Matúško a Alenka
Ľudová architektúra (1. deň): Konečne po niekoľkých obdobiach plánovania to vyšlo. Áno, naša výprava do oblasti Súľova sa dnes vydala na cestu. Aj keď plán som musela trošku pozmeniť vzhľadom na počasie, pozitívne bolo, že sme vyrazili. Nielen z dôvodu, že som to už dlhšie plánovala ale aj preto, že ako výletníci sme neboli spolu už niekoľko mesiacov.
Takže, slovenské cesty v tento deň brázdili tri výletnícke autá. Miesto stretnutia bola dedinka Čičmany, známa svojou zachovalou ľudovou architektúrou. Ako prvá dorazila posádka Čierneho blesku. Celou cestou som mala obavy, aké počasie na nás čaká, keďže od rána pršalo a poriadne sa ochladilo. Našťastie v Čičmanoch dážď ustal. Kým dorazila druhá skupinka s „Rapidečkou“, Sofinka a Matúško stihli vyskúšať ako ostať špinavý z mokrého dreva. Vyšlo im to na prvýkrát a kým som ich očistila, práve dorazil Milo so svojou posádkou. Zvítali sme sa a decká si vychutnávali voľnosť po dvoch hodinách v aute. Ešte sme narýchlo preverili polohu poslednej, Bohušovej, posádky. Tá bola neďaleko a kým dorazili, vbehli sme do „suvenír shop“. Kúpili sme zopár drobností a vrátili sa späť na parkovisko. To už Bohuš vystúpil z auta a pomaličky vystúpila aj Zuzka s Alenkou. Opäť sme sa zvítali a vyrazili na prehliadku ľudovej architektúry. Keďže nás predbehol autobus plní turistov, ďalšia prehliadka začínala o cca 45 minút. Tento čas sme strávili príjemnou prechádzkou po dedine. Prezreli sme si domy, ktoré inde neuvidíme. Vrátili sme sa na miesto začiatku našej prehliadky. Po zakúpení lístkov sme vo vnútri domu dostali celkom dobrý výklad, nielen o histórii dedinky Čičmany ale aj o spôsobe života ľudí tu žijúcich. Vnútro domčeka vrátane predmetov uložených v ňom sme si postupne prezreli. Keď sme už všetci nasali potrebné informácie, presunuli sme sa do domu oproti, v ktorom bola možnosť ochutnávky miestnych dobrôt resp. ukážka toho, čo všetko sa dá zo zemiakov uvariť. Ochutnali sme a zároveň ocenili miestne kuchárky. V závere našej návštevy v tejto dedinke sme ešte mali možnosť vidieť ako sa maľujú resp. opravujú ornamenty na domoch. To už sme na lícach znovu cítili dažďové kvapky, takže nastal čas na presun. Našou ďalšou zastávkou bol Slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej.
Opäť sme mali „šťastie“ na autobus plný turistov. Kvôli nim obedňajšiu prestávku posunuli o polhodinu, takže keď sme dorazili, mali sme asi 10 minút na prehliadku. Potom už pán správca nekompromisne zhasol svetlo a poslal nás von. Dvere znova otvorí po uplynutí 30 minút. Využili sme teda tento čas na našu obedňajšiu prestávku a zakotvili v neďalekej reštaurácii. Dali sme si obed, ktorý sa niesol v znamení slovenskej kuchyne. A neoľutovali sme. Všetci do jedného sme si pochutili. Aby nám obed trošku zľahol, vytvorili sme pred reštauráciou debatný krúžok o aktuálnych animovaných rozprávkach pre deti. Ako sa ukázalo, poniektorí z nás mali veľmi dobrý prehľad. Paradox je, že decká o túto debatu záujem nemali a vytiahli Helu a Maťa za zvieratkami, ktoré boli o niečo vyššie ako sme debatovali. Deti sa potešili pohľadom na zajačiky, ovečky a ostatné domáce zvieratká. Po tejto príjemnej poobedňajšej sieste sme sa vrátili späť k betlehemu, kde prehliadka prebiehala pokojne a mohli sme si detailnejšie pozrieť prácu slovenského rezbára.
Keďže do večera bolo ešte ďaleko a počasie sa veľmi neumúdrilo, vychádzka na Zrakovú pyramídu neprichádzala do úvahy. Zvolili sme náhradný plán a to návštevu Sobášneho paláca v Bytči. Všetci sme palác bezproblémovo našli aj vďaka dobrému značeniu na ceste. Matúško ale cestou zaspal a tak Martin s ním ostal v aute. Ostatní sme sa pobrali na malý prieskum. V paláci práve prebiehala svadba, takže znova sme si museli na prehliadku počkať. Nikitka so Sofinkou to využili a poriadne sa v malom priľahlom parku vybláznili. Asi okolo štvrtej hodine poobede vyšla von zamestnankyňa paláca a opýtala sa, či máme záujem o prehliadku. Na znak súhlasu sme prikývli. Zakúpili vstupné, nejaké tie pohľadnice a poďme na výklad. Tentokrát sa nám dostalo veľmi kvalitného výkladu. Konečne sprievodkyňa, ktorá svoju prácu robí s láskou. Zo Sobášneho paláca sme odchádzali veľmi spokojní. Na záver nám odporučila miestnu zmrzlinu, ktorú sme boli aj vyskúšať. Našli sme ju poľahky, neďaleko miestneho Lidl obchodu. Pochutili sme si, využili prítomnosť Lidl na dokúpenie potravy a premiestnili sa do dedinky Súľov Hradná, kde sme mali zabezpečené ubytovanie.
Domáca pani nás už čakala a všetko nám ochotne vysvetlila. Využili sme aj možnosť večere v jej reštaurácii. Tam už postupne začali výletníci odpadávať v dôsledku únavy. Medzi prvými, ktorí to nezvládli boli moji najbližší. Martin a naše dve deti. Za nimi Zuzka s Alenkou a napokon Nikitka. My ostatní sme dali ešte partičku spoločenskej hry, kde ku koncu to vzdal Milo a pobral sa do postele. Traja mušketieri v podaní ja, Hela a Bohuš sme ešte asi hodinku statočne bojovali, napokon spánok nad nami zvíťazil.
Nedobytný hrad Súľov (2. deň): Ráno nás privítalo slnečné počasie. Oproti včerajšku to bola poriadna zmena. Na oblohe ani mráčik a slniečko vyhrievalo všetko vôkol nás. Šupli sme do seba raňajky, zbalili veci, rozlúčili sa s domácou pani, Alenku naložili Bohušovi do pripraveného nosiča a vybrali sa na zdravotnú prechádzku smer Zraková pyramída. Prechádzali sme okolo ovečiek, danielov až sme vyšli na planinu. Odtiaľ sme mali nádherný výhľad do okolia. Každý zvolil svoje tempo. Medzi prvými pri pyramíde už tradične bol Martin ale tentokrát mu sprievod robila Sofi a Nikitka. Ostatní sme poprichádzali postupne za nimi. Zuzka cestou odlovila nejaké tie kešky. Keďže počasie nám prialo a pri pyramíde bolo skutočne krásne, dopriali sme si oddych a vychutnávali hrejivé lúče a prítomnosť nás všetkých.
Avšak dnešný plán zďaleka nekončí pri pyramíde. Čakal na nás hlavný cieľ: Súľovský hrad. Autami sme sa presunuli na parkovisko, odkiaľ bol prístup na turistický chodník, ktorý nás mal k cieľu doviesť. Do batohov sme zbalili potrebné jedlo a pitie, Alenku Bohušovi do nosiča na chrbát a vyrazili sme. Prvý úsek trasy bol trošku náročnejší čo sa týka stúpania, hlavne pre Bohuša, ktorý takto s Alenkou vyrazil po prvýkrát. Ale odhodlane stúpal vpred. Došli sme na malý lesný posed, kde si Alenka povedala, že stačilo a jasne dala rodičom najavo, že tadiaľto cesta nevedie. Pred odchodom si ešte Alenka pochutila na mliečku a potom sa všetci traja vrátili späť k autám. Dohodli sme sa, že sa opäť vidíme na kolibe pod hradom. My ostatní sme pokračovali v plnení plánu. Cesta bola miestami strmá, kamenistá, stúpať bolo potrebné za pomoci reťazí prípadne rebríka. Avšak odradiť sme sa nedali a občas sme vybočili z chodníka a pozreli si kamenné previsy. Už keď sa zdalo, že cesta je nekonečná, turisti smerujúci dole nás ubezpečili, že hore je to už len nejakých 15 minút. Napokon sme cieľ dosiahli. Pred nami už bol len výstup na vrchol kamenného hradu Súľov. Cestička vedúca tam sa tiahla úzkou kamennou štrbinou. Bolo potrebné sa poriadne poohýbať a prepchať kamenným otvorom. Nakoniec sme to všetci zvládli. Hore sme si našli kúsok miestečka a vychutnávali výhľad do okolia. Chvíľu sme posedeli, oddýchli a pomaličky sa pobrali na cestu späť. Tú sme si zvolili opačným smerom, aby sme čo najskôr boli pri kolibe. Cesta dole išla pomerne rýchlo. Iba zo začiatku bolo zopár kovových schodíkov a držiakov, ale potom to už bola štandardná cesta dole. Martin nám ešte ukázal skratku, a tak sme sa pri kolibe ocitli šup-šup. Z diaľky nás zazreli aj Zuzka, Bohuš a spiaca Alenka a tiež sa presunuli do koliby. Oni už obed mali šťastne za sebou a my pred sebou. To sme netušili, že s tým bude trošku problém. Všetko na čo sme mali s Martinom chuť už totiž nemali. Nakoniec sme si z ponuky predsa len vybrali. Medzitým sa opäť trošku schladilo a pomaličky doliehala aj únava. Nikitka takmer nad tanierom zaspala. Dojedli sme a bol najvyšší čas na odchod do Bratislavy. Padli slová rozlúčky, šťastného návratu a naša výprava bola u konca. Cesta domov prebehla pokojne počas dobrého popoludňajšieho spánku.
Resumé: Nedá mi, ale musím priznať, že bola to vydarená akcia. Veď bodaj by aj nie, keď sme sa dlhšie nevideli a chýbali nám spoločné zážitky. Dúfam, že aj ostatní účastníci si náš spoločný výlet užili, oddýchli a načerpali nové sily. Expedícii prialo počasie, obohatili sme sa o nové informácie a zážitky. Verím, že podobných akcií nás v budúcnosti čaká o čosi viac ako to bolo za posledné obdobie.