-
dátum konania akcie: 23.6.2013
-
veliteľ a autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Vlado, Maťo, Bohuš, Zuzana, Vanda, výl. Sofinka, dobr. Tinko
Po „mierne“ upršanom týždni sa našlo zopár výletníkov, ktorí by radi vyrazili do prírody. Za cieľ sme si vybrali Skalnatú, ktorú sme sa pokúsili zdolať iba nedávno. Žiaľ, pre nadmerné množstvo snehu sme skončili v polovici cesty. Tentokrát sme ale mali v úmysle vyjsť až na vrchol. Nazbieralo sa nás do dvoch áut a v nedeľu o 9:00 hod. sme vyrazili z Bratislavy. Do čierneho tátoša pribudli Zuzka s Bohušom a na Vladovom modrom „superaute“ sa doviezol jeho synovec Tinko a Vanda. Spoločne sme sa zvítali na Zochovej chate niečo po desiatej hodine. Po krátkom oboznámení sa s programom dňa sme vyrazili nebojácne vpred.
Deti sa ujali vedenia, aj keď Sofinka po pár metroch zistila, že všade navôkol sa nachádza množstvo palíc a paličiek. Z prvého miesta sa razom presunula na posledné a bolo na mne nájsť vhodné metódy ako ju presvedčiť k ďalšiemu postupu vpred. Našťastie to nebola náročná úloha a spolu s Tinkom a Vladom sa podarilo vymyslieť hru, ktorú obaja najmladší účastníci hravo zvládli. Dokonca ani dotieravé komáre nemali v úmysle kaziť ich radosť. Veď napokon repelenty boli dostatočne odpudzujúce. V družnej debate a primeranom tempe sme sa presúvali dopredu k nášmu cieľu. Išlo to oveľa lepšie ako v polmetrovom snehu, dokonca sme mali pocit, že nám to ide aj rýchlejšie. Veď sme sa ani nenazdali a boli sme presne v polovici cesty, teda tam, kde sme na sklonku zimy skončili, na Čermáku.
Zaparkovali sme pri najbližšej posiedke, rozložili svoje batohy a samozrejme povyťahovali jedlo a pitie. Sofinka s Tinkom zhltli zopár súst a už ich nebolo. Rozutekali sa po lúke aj s ďalekohľadom, ktorý Vlado vytiahol zo svojho čarovného batoha. Zuzka sa zasa rozutekala za keškami so svojim gps. Deti ju chvíľu pozorovali a neodolali. Poklad je poklad, a tak hybaj za ňou. Kým sa oni venovali hľadaniu pokladu, my ostatní sme sa kochali okolím a vychutnávali príjemné slnečné lúče.
Zanedlho sa z úspešného lovu vynorila Zuzka aj so svojou družinou a samozrejme aj s nájdeným pokladom. Ten sme preskúmali, čo-to si nechali, čo-to vložili späť. Potom sme už spoločne vyrazili uskladniť poklad na pôvodné miesto a pokračovali v našej ceste. Do cieľa podľa miestnych tabuliek ostávalo iba 40 minút. Super, to nebolo až také zlé. Sofinka to po chvíli skrečovala a radšej zvolila nosič. My ostatní sme iba ticho závideli. Zatiaľ iba potichu, až do chvíle, kým sme sa nedostali na malú planinu a z nej zbadali čo nás čaká a čo neminie. Posledný úsek našej cesty bol samotný výstup na kopec. A nie hocijaký výstup. Ale pekne strmý a dlhý. Najväčšie odhodlanie prejavila Vanda, ktorá na kopec vyliezla sťaby kamzík. Za ňou postupne vyliezla Zuzka, Ja s Maťom a Sofinkou, Bohuš. Len Vlado s Tinkom nikde. Ako vyzeráme, tak vyzeráme nikoho nevidíme. Udomácnili sme sa teda v tieni neveľkého stromu a čakali či to dokážu. A … dokázali! Predsa sme sem vyliezli v kompletnej zostave. Podarilo sa nám zdolať ďalšiu 700-tovku Malých Karpát, Skalnatú.
Naše malé víťazstvo sme zaznamenali do „denníka Skalnatej“, urobili zopár povinných foto a poobzerali sa po hrebeni. Deti boli vo výhode, tie okolie sledovali ďalekohľadom, ktorý sa konečne naučili používať. Aj keď musím povedať, že ďalekohľad bol iba jeden a deti dve. V určitých momentoch bolo ťažké rozhodnúť, kto je na rade.
Po zaslúženom oddychu prišiel na rad zostup a s ním aj presun späť k autám. Cesta smerom dole nám ubiehala rýchlo a čoskoro sme sa opäť ocitli v polovici cesty. Tentokrát sa uvoľnila posiedka s hojdačkou, ktorú sme obsadili. Kto by však čakal, že hojdačku budú okupovať deti, veľmi sa mýli. Prednostne ju obsadil Maťo, ktorý mal pocit, že pomocou nej sa naučí lietať. Žiaľ, nevyšlo to. Po tomto „šokujúcom“ zistení sme radšej pokračovali ďalej. Tesne pred záverom cesty sme sa rozdelili na dve skupiny. Prvá skupina v zložení Vanda, Maťo na chrbte so Sofinkou a Zuzka nám v zákrute zmizli z očí. Druhá skupina v zložení Bohuš, Ja a Vlado s Tinkom sme chvíľu bezradne stáli na rázcestí a uvažovali či sa vybrať smerom doprava alebo pokračovať po asfaltke. Zvolili sme pokračovať vpravo. Táto voľba sa mi však nezdala a zvyšok skupiny som presvedčila o návrate. Bolo to správne rozhodnutie a po chvíli sme narazili na prvú skupinu, ktorá nás už netrpezlivo čakala pri ohrade s koňom. Šťastní, že sa vidíme sme už pokračovali spoločne.
Pred nami sa vynorilo parkovisko a s ním aj ihrisko pre deti. Keďže sme mali ešte chvíľu čas, urobili sme si prestávku a nechali deti nech sa vyblázia. Pre tých neznalých výletníkov, len upresním, že pod „deťmi“ treba okrem Sofinky a Tinka rozumieť aj Vlada, Maťa a Bohuša. Som však vďačná, že ihrisko bolo vystavené z dreva, inak by nápor týchto veľkých detí asi nevydržalo.
Nadišiel však čas rozlúčky a pomaly sa presunúť späť do Bratislavy. Na parkovisku sme si podali ruky, poďakovali za krásny deň a zaujali svoje miesto v autách. Neviem akú cestu mal Vlado so svojím osadenstvom, ale v našom aute minimálne Bohuš so Sofinkou zaspali.
Resumé: Bola to príjemne strávená nedeľa v kruhu priateľov. Som rada, že počasie nám prialo, nebolo ani príliš teplo ani príliš chladno. Najviac ma však teší, že sme opäť dokázali, že ešte nepatríme do starého železa, že máme dosť síl na to, aby sme zdolali akúkoľvek 700-vku. Verím však, že určite by sa dalo ísť aj vyššie …