-
dátum konania akcie: 23.3.2013
-
veliteľ a autor zápisnice: Maťo
-
účastníci akcie: Vlado, Nika, Bohuš, Hela, výl. Nikitka, výl. Sofinka
A opäť tu máme jar. Síce počasie tomu nenasvedčuje, zato dátum v kalendári áno. Odkedy všetci netrpezlivo očakávame oteplenie, tak počasie sa správa úplne opačne. Každú chvíľu sneží, mrzne, čo pre výletníkov znamená aj väčšiu obtiažnosť pri zvolávaní akcií. Mne sa však zadarilo a tento víkend, resp. túto sobotu vyzerá, že by sa mohlo počasie na chvíľu umúdriť a zopár hodín nesnežiť. Využil som túto príležitosť a zvolal akciu typu ľahko-prieskumná. Aj keď sa musím priznať, bol som ako na ihlách, či náhodou si to počasie nerozmyslí. Chvalabohu, nerozmyslelo.
Na začiatku som štandardne poslal pozvánku, na ktorú reagovalo zopár výletníkov. Naším cieľom bolo preskúmať neďaleký petržalský terén so štyrmi vojenskými bunkrami. O týchto bunkroch som si nedávno čo-to prečítal a zaujalo ma, že sa nachádzajú v lokalite, ktorá je súčasťou Bratislavy a hlavne v lokalite, ktorú sme ešte nemali tú česť navštíviť. Skvelá príležitosť ako spojiť príjemné s užitočným.
Spustenie akcie nastalo o 14:00 hod. pod mostom Lafranconi. Odtiaľ sme sa vydali smerom do nám neznámych častí Bratislavy. Najskôr sme však poctivo prešliapali most a prešli okolo hasičov, ktorí sa snažili uhasiť oheň pravdepodobne založený nepozornými občanmi. Uhasiť … no, ono to bolo tak, že hasil len jeden z nich a z ostatných šiel pocit, že sa snažia menšie ohníčky udržať pri živote. Veľmi sme sa tomuto stavu nečudovali, keďže vonkajšia teplota neprekročila +5 stupňov. Popritom sme sa napojili na hlavnú „cestu“, ktorá viedla rovno do útrob Jelenieho hája. Ani som nevedel, že táto časť sa takto nazýva. Zasa raz mi to prezradil vševedúci pán Google a som rád, že môžem túto informáciu posunúť ďalej.
Ja s Bohušom a Penďom sme nabrali tempo a rezko vykračovali vpredu. Nika s Helou a deťmi vykračovali vzadu. No, vykračovali … to bolo také kráčanie typu dva kroky vpred a dva kroky vzad. Obidve výletníčatá si sadli na rovnakú nôtu, spoločne našli primerane dlhé halúzky a každú mláku ňou preskúmali. Čo hľadali a či to vôbec našli, sme sa dodnes nedozvedeli. Nakoniec obidve mamy vzali situáciu do svojich rúk a vytasili svoje zbrane. Pokus zrýchliť tempo pomocou hrozienok v čokoláde miestami mal úspech (hlavne u Nikitky) a miestami bolo potrebné zasadiť tvrdý protiútok v podobe odchytu dieťaťa na ruky (hlavne u Sofinky). Takýmto striedavým presunom sme dorazili k bunku číslo jeden, teda BS-1.
Stav okolia bunkru bol relatívne v pohode. Vegetácie bolo pomerne málo a samotný bunker nezakrývala, čo pomohlo k tomu, že bol dobre viditeľný od cesty. Avšak jeho útroby sú už na tom horšie. Po vybavení bunkru zostal len prach a špina. Všetko sa pravdepodobne (podľa dostupných informácií) „premiestnilo“ do bunkrov nachádzajúcich sa na druhej strane rieky Moravy. Takýto stav, a možno aj horší, predpokladám aj u ostatných bunkrov. Využili sme teda príležitosť a BS-1 sme dôkladne prezreli. Toto naše rozhodnutie našlo svoje opodstatnenie, pretože ako jediný bunker bol prístupný aj zvnútra.
Po prehliadke sme postupovali k BS-2. Cestou sme urobili kratšiu prestávku na brehoch Dunaja. Pokochali sa výhľadom na Bratislavu, deti pohádzali do vody všetky kamienky z okolia, prebrodili sa pieskom a potom kráčajúc Jelením hájom očakávali BS-2. Očakávali a očakávali a nič. Z očakávania sa postupne stávalo blúdenie. Našťastie nás zachránila mapka, ktorú som si prezieravo uložil do mobilu. A čuduj sa svete. Po odbočení z chodníka do húštiny a krátkom predieraní sa bodliakmi, ocitli sme sa na čistinke. A čože to tam vzadu vytŕča? Náš druhý cieľ, túžobne očakávaná BS-2. Hneď sme k nej zamierili a na jej vrchole urobili aj krátku pauzu pre posilnenie stratenej energie. Vynadívali sme sa na snežienky, ktoré pokrývali takmer celý bunker. Musím ale podotknúť, že tieto jarné kvetiny boli po celý čas všade navôkol. Také „snehové“ polia. A nielen tie nám spríjemňovali naše hľadanie. Boli to aj srnky, ktoré nám občas skrížili cestu. Ale dosť bolo snívania, pokračujme k BS-3.
Zdalo sa, že to bude hračka. Zdalo sa … Ani sme sa nenazdali a dorazili sme takmer k neďalekej diaľnici. Tu som bol nútený opäť použiť svojho pomocníka, aby mi pomohol objaviť v poradí tretí bunker. Chvíľu sme museli kráčať zarovno s diaľnicou. Povzbudiť nás prišli ďalšie srnky, ktoré však rýchlo zmizli v húštine. Tam sme zamierili aj my. Po chvíli predierania kriakmi, bodliakmi nám cestu skrížil plot. Bol som však presvedčený pokračovať ďalej aj za cenu jeho prelezenia. Nakoniec nás od tohto činu zachránila Hela, ktorá neďaleko našla dieru a my sme mohli pohodlne prejsť na druhú stranu. Tam už aj Nikitka stratila trpezlivosť a vypýtala si od Hely prenos na rukách. Ostatní sme to šťastie nemali, a tak sme kráčali pekne po vlastných. Keď sa už frflanie začalo nenápadne stupňovať, v tom sa spoza bujnej vegetácie objavila naša BS-3. A to už aj Nikitka k nej bežala po vlastných. Štandardne sme vyliezli hore, rozhliadli sa po okolí a na záver zvečnili tento okamih.
Bohužiaľ čas už značne pokročil a po dohode s ostatnými návštevu posledného bunkru BS-4 tentokrát musíme oželieť. Predsa len sa musíme aj vrátiť domov. Pre návrat sme zvolili cestičku, ktorá sa zdala, že vedie od bunkru do civilizácie. Čo bola aj nakoniec pravda. Pravdou bolo aj to, že práve touto cestou sme sa mohli k bunkru pohodlne dostať, nakoľko sme ju míňali pri presune od BS-2. Žiaľ ani mapy nie sú dokonalé. Dôležité však je, že bunker sme našli a dokonca aj civilizáciu.
Z Jelenieho hája sme vyliezli po štyroch hodinách hľadania a objavovania. Obidve výletníčatá boli dostatočne unavené, a tak vlastne aj pripravené na zaslúžený spánok. Nielen však oni čakali na posteľ. Myslím, že zopár zdravo unavených by sa našlo aj medzi nami dospelými. Akciu som ukončil tam, kde sa aj začala, pod mostom Lafranconi.
Resumé: Akcia nám ukázala zaujímavú, dosiaľ divokú, časť Bratislavy. Okrem toho sme videli bunkre v rôznom štádiu ich stavu a pevne verím a dúfam, že po ich rekonštrukcii sa stanú zaujímavým cieľom na spoznávanie histórie nášho regiónu.