- dátum konania akcie: 1.5.2016
-
autor zápisnice: Hela
-
účastníci akcie: Milo, Zuzka, Bohuš, výl. Nikitka
Tento rok nám, žiaľ, Sviatok práce vyšiel na nedeľu, no i napriek tomu som sa rozhodla, že ho treba využiť naplno. A teda vypadnúť niekam von do prírody. Už dlhší čas ma lákal hrad Gýmeš (ako som neskôr zistila), ktorý som si všimla vždy, keď sme prechádzali okolo Nitry. A hoci ho už v minulosti niektorí výletníci navštívili, nedalo mi to. Zhodou okolností sme sa stretli práve všetci tí, ktorí sme tu ešte neboli. Skrátka akurát do jedného auta.
Kade-tade po internete sa písalo, ako je tu krásne a že sa dá hore dostať za hodinku z jednej aj druhej strany kopca, teda od Jelenca aj od Kostolian pod Tribečom. Ja som sa rozhodla vyraziť z Jelenca, konkrétne od autokempingu, ktorý sa nachádza kúsok za obcou. Aj preto, aby sme cestou hore mohli navštíviť vyhliadku Studený hrad a cestou naspäť mohli zbehnúť druhou trasou cez Jelenskú gaštanicu.
Pôvodný plán bol stretnúť sa pri kempe za Jelencom o 10:00, ale keďže sme nakoniec išli jedným autom, stretli sme sa pri našom dome cca o 8:45. Cesta prebehla v pohode, žiadne zápchy ani zdržanie sme nezaznamenali a niečo po desiatej sme boli na mieste. Tým „na mieste“ myslím pod kopcom, ktorý sme sa chystali vyštverať.
Odstavili sme naše štvorkolesové slniečko na parkovisku pred vjazdom do kempu a vydali sa na výstup. Najskôr teda po rovinke k miestnemu rybníku po červenej značke, kde sme odbočili doprava na žltú. Privítal nás nádherný listnatý lesík, ktorý bol však dokonale nepriepustný pre akýkoľvek poriadnejší vánok, takže sme si gratulovali, že nám vyšlo počasie a že je pod mrakom, lebo pri takom slnku a teple, ktoré bolo deň predtým, by sme sa tam uvarili vo vlastnej šťave ako v džungli.
Takto sa nám aj stúpalo celkom príjemne, až na chvíľami frfľajúcu Nikitku, ktorá nevynechala jedinú príležitosť, aby nám dala najavo, čo si o celom tomto našom výlete myslí. Aj ju chápem, veď jediné ďalšie dieťa na akcii bolo ešte v „bruškovitom“ stave, a s tým sa veľmi pohrať nedá. Našťastie sme cestou naďabili aj na malé rozptýlenie v podobe, úžasne tvarovaného kusa stromu s ulomeným vrchom, ktorý z diaľky pripomínal hlavu koňa (alebo lochnesskej príšery) aj vďaka ideálne rastúcemu hríbu, čo vyrezal ako oko.
Netrvalo dlho a dorazili sme ku skalám, ktoré naznačovali, že k vyhliadke už to nemáme ďaleko. Už odspodu vyzerali krásne a impozantne, ale prečo ide o chránené územie európskeho významu sme pochopili až, keď sme stáli na ich vrchole. Už výhľad do okolia a aj hrad, ktorý sme chceli navštíviť, bol nádherný, ale keď sa k tomu pridajú ešte konce skál vyčnievajúce do strany ako dračie zuby, celá scenéria je naozaj dokonalá. To už sa oplatí vidieť. Zuzka si povinne odlovila miestnu „kešku“ a keď sme sa do sýtosti pokochali výhľadom (a po pravde by som tam vydržala aj ďalšiu hodinu), rozhodli sme sa pokračovať na hrad, ktorý bol hlavným cieľom nášho dnešného snaženia.
Zuzka s Bohušom vyrazili už chvíľu pred nami, takže sme si my zvyšní traja energicky našliapli, že ich dobehneme. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme ich našli hneď pod skalami pri smerovníku, kde na nás čakali. Spoločne sme vychádzkovým tempom pokračovali smer hrad. Napojili sme sa na zelenú značku, ktorá nás viedla širokou alejovou cestičkou s len miernym stúpaním. To prišlo až za chvíľu, keď sme sa na chvíľu vynorili z lesného porastu. Ani to nás však nemohlo odradiť, veď hrad bol už na dosah. A cestu nám spríjemňovali krásne kvety a poletujúce motýle.
Ešte než sme sa dostali k „hradnej bráne“ upútal našu pozornosť nápis WC so šípkou smerujúcou do lesa. Najprv som to považovala za žart, veď v lese je miesta dosť, ale potom som zbadala drevenú „kadibúdku“ nenápadne učupenú v zelenom poraste o kúsok nižšie. Hneď sme vedeli, že aj v tom najhoršom prípade sme za vodou.
A to už na nás čakal hrad v celej svojej majestátnej rozbúranej kráse. Prekvapilo ma, aký je rozľahlý (a aký ešte musel byť v časoch svojej najväčšej slávy), lebo z vyhliadky človek vlastne vidí len jednu jedinú stenu, konkrétne donjon. A je skvelé, ako sa to tu spevňuje a opravuje. Napriek viditeľným dôkazom prác, ktoré tu stále prebiehajú, sme si mohli samotnú zrúcaninu vychutnať bez nadmerne rušivého lešenia. Fascinujúce boli rôzne chodbičky a pivničné priestory a miestnosti s klenutými stropmi, na jednom mieste dokonca s ventilačným vývodom, či podkovovitá veža. Kaplnku sme si pozreli len zvonku, tie vysoké steny pôsobili na môj vkus trochu vratko.
Zaujímavosťou boli všade prítomné obrovské slimáky (už len uvariť J), z ktorých mala Nikitka miernu fóbiu. Toľkých na jednom mieste som ešte nevidela. Keď sme prechodili, čo sa dalo, zasadli sme k nedeľnému obedu v tráve, ktorý sme si vychutnali aj napriek dobiedzavému hmyzu. Zuzka s Bohušom mali o niečo civilizovanejšie stolovanie pri ohnisku kúsok pod hradnou bránou, kde sme sa k nim neskôr pripojili. Nikitka si vyskúšala aj drevené WC, ktorému prozreteľne chýbali dvere, aby si človek mohlo užívať výhľad do lesa. Skrátka dokonalé spojenie s prírodou za každých okolností.
Oddýchnutí a posilnení sme začali zostup. Nie však po rovnakej trase, ale priamo od ohniska pokračovala zelená značka nadol po úzkom chodníčku. O kúsok nižšie sme si ešte naposledy vychutnali pohľad do okolia, ktoré poskytovali obrovské kamene na spôsob skalných schodov, a potom sme sa znova ponorili do lesa. Alebo skôr pralesa? Machom obrastené kmene vyvrátených stromov a nánosy veľkých kameňov pôsobili pod hustou strieškou konárov a listou ako z iného sveta. Práve tu sme sa zastavili, aby sme našli ďalšiu „kešku“. Dalo nám to trochu zabrať, lebo opis „pod kameňom pri strome“ bol na tomto mieste trošku málo vypovedajúci. V podstate to mohlo byť kdekoľvek. Hľadanie nám „spríjemňoval“ jeden veľmi usilovný ďateľ v korune blízkeho stromu. Dával také rany, že sa čudujem, že si neprivodil otras mozgu. Hoci, ktovie. „Kešku“ sme nakoniec predsa len našli.
Naša cesta pokračovala ďalej touto pralesovou tôňou, až sme dorazili k plotu a bránke s nápisom „Zákaz vstupu“. Pochopili sme, že sme dorazili ku gaštanici. Bránka však bola otvorená a na nápise neaktuálny dátum a aj značka pokračovala tadiaľto, takže nám neostávalo nič iné ako pokračovať. Naspäť sa nám určite nechcelo ísť, lebo to by bol celkom slušný výstup. Aj sme si gratulovali, že sme nešli hore opačným smerom. Tu sa už charakter lesa zmenil, bolo vidieť, že sa už aj čo-to vyťažilo. Stále sme hľadali tie krásne gaštany, ktoré tu na nás mali čakať. Neskôr sme pochopili, že sú to tie vysoké suché stromy prečnievajúce cez okolitú zeleň, ktoré sme si všimli už zhora z hradu. Pôsobili majestátne, ale aj trochu smutne.
To už sme vyšli z brány na druhej strane oplotenej gaštanice a dorazili k smerovníku, kde sme sa napojili na červenú trasu späť ku rybníku. Lesná cesta bola široká, evidentne často používaná, takže sa išlo dobre a zapojení do družného rozhovoru sme si ani nevšimli, kedy sme naposledy videli červenú značku. Aj nám to už po chvíli začalo byť čudné, lebo na nejaké viditeľné delenie ciest sme si ani nevedeli spomenúť. Niektorí už začali mierne panikáriť a vyťahovali navigácie, ale to ma nemohlo vyviesť z miery. Mala to byť predsa prieskumná akcia a cesta viedla správnym smerom, takže sme pokračovali v očakávaní, kde sa vynoríme. Netrvalo dlho a cesta sa napojila sa žltú značku, kde sme to už poznali. Nakoniec to vlastne bola tá lepšia cesta, lebo viedla pekne cez les a vyhli sme sa tak asfaltovému úseku, ktorý by nás čakal na červenej. Takže úspech.
K autu sme dorazili okolo druhej, čiže presne podľa plánu. Ďalší úspech. Ale asi najväčším úspechom bolo, že mali otvorené v miestnej zmrzlinárni, kde sme sa zastavili, aby sme si dopriali odmenu za odvedený výkon. Bola to tá istá cukráreň/pizzeria, kde som začala pred rokmi spriadať plán na túto akciu. Kruh sa tým uzavrel a my sme spokojní mohli vyraziť na cestu späť domov.
Resumé: Akciu hodnotím ako úspešnú a stredne náročnú. Príjemne sme strávili deň mimo mesta, aj keď sme teda neboli jediní, komu to prišlo ako dobrý nápad, lebo sme stretli dosť ľudí cestou i na hrade. Ešteže sme si potom našli tú úplne najalternatívnejšiu trasu, kde sme nestretli naozaj nikoho. Len zopár májok fialových, ktoré sme však pozorovali len z diaľky.