- dátum konania akcie: 13.2.2016
-
autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Maťo, Milo, Hela, výl. Nikitka, Sofinka a Matúško
Čas beží a my sme výletníkov nevideli už nejaký ten piatok. S nápadom o ľahko prieskumnú akciu tentokrát prišiel Penďo a zopár záujemcov sa našlo. Nanešťastie mu vypadla opatrovateľka … nieeee pre Penďa ale pre jeho malého nasledovateľa rodu a zároveň najmladšieho výletníčaťa. Takže spolu so Sofiou ostali doma a venovali sa svojej ratolesti. Ja som sa podujala prebrať úlohu veliteľa a po krátkom telefonickom dohovore s ostatnými účastníkmi sme už ohlásenú akciu zrealizovali.
Spoločne sme sa stretli v lezeckom parku hore na Kolibe v neštandardnom čase o 14:30 hod.. Najskôr sme nechali detváky nech sa chvíľu vybláznia na rôznych lanách a drevených kladách. Potom však už nastal čas, aby sme sa pohli dopredu. Za cieľ našej cesty sme si vybrali obhliadku vojenského bunkra, ktorý má byť sprístupnený verejnosti. Kráčali sme smerom k lanovke za veselej debaty. Deti okolo nás poskakovali sťa srnky, hľadali rôzne vetvičky, konáriky, ktoré sa premieňali na čarovné Elzovské paličky. Takto sme došli k prvému cvičebnému „pointu“ v podobe troch hrázd, na ktoré bolo potrebné zavesiť sa. Na prvé otestovanie sa podujali deti a napokon neodolal ani Milo. On si vybral tú najvyššiu strednú a po ľavej a pravej strane sa vystriedali postupne všetky tri výletníčatá. Po chvíli, keď už mali ruky vyťahané ako šimpanzy sme pokračovali v ceste. Len čo sme zišli z mierneho kopčeka natrafili sme na ďalšie „cvičovisko“. Tentokrát úlohou bolo udržať sa na drevenej klade. Milo s Martinom dostatočne silno kladu rozhýbali ale musím povedať, že deti to zvládli bravúrne. Na neďalekej hrazde si zase svoje rúčkovacie schopnosti vyskúšala Hela. Nakoľko kovové tyčky boli silno podchladené, Hele sa podarilo prejsť zhruba do polovice. Ale aj za to jej patrí potlesk.
Medzitým Nikitka so Sofinkou niekoľkokrát začarovali Martina na mačku, prach, strom a kým sa im podarilo vrátiť Martina späť, ocitli sme sa pred naším cieľom, vojenským bunkrom. Hneď sme zišli k zamrežovaným dverám, aby sme zistili, či nám bude umožnené nahliadnuť do jeho útrob. Nebolo. Trošku sklamaní sme urobili obhliadku okolia, zdokumentovali poklopy bunkra a pomaličky sa vydali na cestu späť. Pri najbližšej lavičke sme zastali, vytiahli z batohov ľahké občerstvenie a doplnili sily a energiu, o ktoré sme prišli počas našej prechádzky.
Čas už významne pokročil a značne sa aj ochladilo, aj napriek zubatému slniečku, ktoré sa predieralo pomedzi stromy. Lavičku sme teda opustili a miernym kopčekom nahor sme sa ocitli pri lanovke. Bufet, ktorý sa tam ukrýval využila Hela s Nikitkou. Lenže uplynula štvrťhodinka a ich nikde. Začínali sme si robiť obavy, čo ak si musia využitie toalety odpracovať … Milo už začínal plánovať párty, na ktorej to roztočí s práčkou a operie všetky detské veci. Na jeho smolu sa Hela s Nikitkou predsa len objavili a Milove plány sa rozplynuli. To už sme schádzali späť k parkovisku, kde deťom bola povolená ešte krátka návšteva lezeckého parku. Avšak zima sa nám už dostávala pod bundy, a tak nastal čas sa rozlúčiť a zaželať si príjemný večer.
Resumé: Akcia bola príjemná. Ponaťahovali sme stuhnuté svaly a kosti. Vyštípalo nás zubaté slniečko a hlavne sme spolu strávili príjemné sobotné popoludnie. Aj takto môže vyzerať akcia výletníkov.