- dátum konania akcie: 3.1.2015
-
veliteľ a autor zápisnice: Maťo
-
účastníci akcie: Nika, Zuzana, Milo, Hela, Penďo, výl. Nikitka, Sofinka a Matúško, dobr. Sofia
Deň plný prekvapení (1.deň): Expedícia Snowflakes už niekoľko rokov patrí k akciám, ktoré sa každoročne opakujú a pritiahnu svojich priaznivcov. Samozrejme miesto a program nie je nikdy dopredu známe. Tento rok som však urobil výnimku a miesto expedície som vybral pár mesiacov dopredu. Zohľadnil som aj požiadavku niektorých výletníkov, a tou bola možnosť wellnesu. Moja voľba padla na zruby Bystrá v Nízkych Tatrách. Touto voľbou som splnil obe moje požiadavky. Neďaleko je lyžiarske stredisko Chopok a hotel Bystrá (patria mu aj zruby) ponúka aj spomínaný wellnes. Aby som mal istotu, ešte na jeseň som zistil záujem o akciu u členov VVV a ihneď zarezervoval jeden zrub. Šťastena stála pri mne. Zrub bol voľný a ja som v klídku mohol tráviť vianočné sviatky. No, v klídku ako v klídku. Opakovala sa situácia spred roka, kedy Perinbaba si vzala voľno a odletela na sviatky do teplých krajín. Čím bližšie bol termín expedície, tým som nervóznejšie stával u okna a uvažoval: Bude sneh a či nebude? V deň expedície to vyzeralo, že nebude …
V prvú novoročnú sobotu sme vyrazili z Bratislavy. Samozrejme každé motorové vozidlo podľa svojich potrieb tak, aby sme sa pred hotelom Bystrá stretli o 14:00 hod.. Pár dní pred odchodom svoju účasť skrečoval Vlado s Kamilou.
Cesta na Tále ubehla pomerne rýchlo a naša posádka dorazila na miesto stretnutia pred dvanástou hodinou. Dokonca čím sme boli bližšie k cieľu, aj snehu po stranách cesty pribúdalo. Vyzeralo to nádejne a ja som v kútiku duše dúfal, že tento Snowflakes bude stáť za to. Keďže sme na miesto dorazili v predstihu, zastavili sme sa na recepcii za účelom overenia pripravenosti nášho zrubu. Recepčná nás informovala, že až o 14:00 sa budeme môcť ubytovať. Nevadí, skúsili sme. Zvyšný čas teda využijeme na obednú prestávku. Najprv sme sa pobrali do neďalekej Tálskej bašty, ktorá však bola zatvorená. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď o tejto skutočnosti nevedeli ani samotní zamestnanci reštaurácie, ktorí sa snažili dostať do svojho zamestnania. Až teta na recepcii hotela, ktorému bašta patrí, nám vysvetlila, že otvárajú o 17:00 hod. a túto informáciu majú zverejnenú na webe. Hmm, len škoda, že ju nezverejnili aj priamo na dvere reštaurácie. Neostávalo nám nič iné, len skúsiť inde. Reštaurácia za prvou zákrutou sa zdala byť otvorená, a tak sme zaparkovali tátoša a povyliezali von. Aspoň Nika vyliezala, pretože celú cestu bola zakliesnená medzi dvoma sedačkami. Po vylezení vyzerala trošku dokrčene ale to sa časom spraví.
Reštaurácia vyzerala v pohode a v jej útrobách sme si našli miesto, kde o nás nikto netušil. Dokonca aj čašníci si nás všimli len na začiatku a po prijatí objednávky sme pôsobili len ako dekorácia. Po hodine od objednávky sme to vzdali a Nika šla preveriť čo sa stalo s našimi haluškami. Čašníčka zostalo hlboko prekvapená, keď ju zbadala a jedine na čo sa zmohla bola otázka: „Vy už máte objednané?“ Po odpovedi, že už hodinu čakáme, rýchlo utekala do kuchyne a … halušky sa našli. Tie sme rýchlo skonzumovali, vyplatili účet a premiestnili sa späť k hotelu. Tam už na nás čakali ostatní účastníci. Na recepcii sme vybavili formality a keďže už bolo po 14:00 hod. dostali sme kľúče a informáciu, že sa môžeme ubytovať. Presunuli sme sa na zrub, ktorý mal už na nás čakať vyleštený a v plnej kráse.
Ale keďže dnešný deň je od rána plný prekvapení, tak aj v zrube na nás jedno čakalo v podobe upratovačky. Len sme tam tak stáli a nechápali. Pani upratovačka nás poslala preč, že ona ešte neskončila a máme sa vrátiť za hodinu, dve. V nemom úžase sme sa naložili späť do áut a vrátili na recepciu hotela a žiadali vysvetlenie. Recepčná to vybavila „šalamúnsky“. Rovno nás poslala za manažérom, ktorý sa pred chvíľou autom odviezol k zrubom. Potlačil som v sebe žlč, ktorá sa potichu dostávala na povrch. Sadol som do auta a vyrazil sa „manažérom“. Dostihol som ho pred zrubom, kde sme si prebrali pravidlá hry. Zhodli sme sa, že zrub mal byť pripravený o 14:00 hod., tak ako to majú v hotelových pravidlách. Chvíľu to chlapcovi trvalo, ale napokon pochopil. Ako ospravedlnenie nám ponúkol počas celého pobytu vstup do wellnes zdarma. Samozrejme sme neodmietli a ospravedlnenie prijali. Okolo 15:30 sme sa mohli konečne ubytovať. Na zrube sme si oddýchli, vybalili najnutnejšie veci, vzali plavky, uteráky a šup-šup do bazéna. Jedine Nika a Matúško využili priestory detského kútika. Neskôr sa presunuli späť do zrubu, kde zahájili spánkový proces. My ostatní sme sa čvachtali v bazéne, saunovali a relaxovali. Po príchode na zrub najmladší účastník už spal. Postupne sa k spánku uložili aj zvyšné dve výletníčatá: Sofinka a Nikitka. My dospeláci sme trávili večer príjemným rozhovorom, ktorý nám miestami spestril „zaujímavý“ televízny program.
Sibír a či Tále? (2. deň): Ráno sme sa zobudili do zasneženej krajiny. Po štandardných ranných úkonoch ako sú raňajky a ranná hygiena sme sa nahodili do zimných outfitoch t.j. oteplováky, bundy, čapice, rukavice a šály. Do ruky vzali boby, sáne, lopaty, jednoducho všetko na čom sa dá šmýkať a vyrazili na zasnežené kopce. Naším cieľom bolo lyžiarske stredisko pod Chopkom. Čím viac sme sa k nemu blížili, tým viac sme pociťovali nárazový vietor. Okrem neho Perinbaba sypala a sypala. Úspešne sme sa autami vydriapali až hore, kde sme tátoše zaparkovali v krytom parkovisku. Počasie nevyzeralo veľmi vábne, čo nám aj potvrdil pracovník, ktorý obsluhoval ratrak. Ten nám neodporúčal ani len z auta vystúpiť. A čo sme nejaké bábovky? Pekne sme vystúpili, vzali potrebné náčinie a vyrazili priamo na svah. Vietor bičoval z každej strany a ešte aj nepríjemná hmla sa na nás lepila. Nikitke a Sofinke to však bolo jedno a na neďalekom kopčeku začali testovať boby a lopatu. My sme zatiaľ postávali obďaleč a skúšali zaostriť zrak cez padajúci sneh a hmlu smerom do kopca. Žiaľ hore bola taká hustá hmla, že aj lyžiarsky vlek sa strácal v neznáme. Stále dúfajúc, že sa hore na Chopok dostaneme som zbehol k pokladniam pre bližšie informácie o aktuálnej situácii. Teta mi len potvrdilo to, čo bolo na prvý pohľad zjavné. Chopok neprístupný pre silný vietor, sneženie a hmlu. Nakoniec sme usúdili, že v tomto počasí je sánkovačka nemožná a radšej sme zvolili ústup do doliny, kde vládli o čosi priaznivejšie podmienky.
Zuzka podala správu, že v stredisku neďaleko nášho zrubu včera zahliadla aj sánkarov. Po krátkej debate sme sa rozhodli pre túto alternatívu. Tým strediskom bolo SKITÁLE, a tak naše kolesá smerovali práve tam. Po úspešnom zaparkovaní sme z áut opäť vytiahli všetko potrebné a vychádzkovým krokom sa presunuli priamo do strediska. Zuzka má dobré oči a kopec pre sánkarov bol realitou. Zložili sme sa pri neďalekej búdke a s detskou radosťou vyštartovali za zimnými radovánkami. Jedine Penďo so Sofiou uprednostnili teplo zrubu. Počasie bolo úžasné a doprialo nám slniečko ale aj príjemné šteklenie padajúcich snehových vločiek po tvári. Keď sme už zasýtili hlad po sánkovaní a deti mali príjemne vyštípané líce, prišiel čas na obedný a poobedňajší oddych. Ja, Nika a naše dve ratolesti sme zvolili obed v Tálskej bašte, ktorá už dnes našťastie bola otvorená. Po obede sme sa presunuli na zrub, kde obe mláďatá skončili v posteli. Zuzka, Hela, Milo a Nikitka po obede vyrazili do neďalekej Bystrianskej jaskyne.
V podvečerných hodinách sme sa opäť všetci zišli na zrube. Plánovaný wellnes sme tentokrát oželeli a uprednostnili teplo zrubu, z ktorého sme sledovali ako Perinbaba pokrýva krajinu snehovou perinou. Po večeri a hlavne, keď už pospali deti sme zahájili „dospelácku“ hru. Zuzka vytiahla Activity. Rozdelili sme sa do skupín a príjemne sa zabavili pri kreslení a pantomíme.
Sánkovania nie je nikdy dosť (3. deň): Dnešný deň začal ako obvykle, prebudením sa. Postupne sme sa všetci stretli v kuchyni, naraňajkovali a hlavne pobalili, keďže dnes sa vraciame späť do Bratislavy. Predtým však ešte využijeme tunajší sneh a vrátime sa tam, kde sme včera skončili.
Takže po uložení batohov a všetkého ostatného do áut sme dali raz a navždy zbohom zrubu, ktorý nás počas posledných dvoch nocí prichýlil. Zašli sme na recepciu, kde sme odovzdali kľúče, oni zase od nás vzali peniaze a mohli sme definitívne opustiť priestory hotelu Bystrá. Pred hotelom sme sa ešte rozlúčili s Penďom a Sofiou, ktorí svoju cestu do Bratislavy spojili s návštevou Penďovho otca. A my ostatní, keďže v Bratislave je snehu málo, sme sa ešte presunuli už do nám známeho strediska SKITÁLE. Dosýtosti sme sa vybláznili ale v tom najlepšom treba ísť domov. Nebolo tomu inak ani teraz. Rozlúčili sme sa s posádkou Fiestíka a pomaličky sme zahájili presun domov. Predtým ešte prestávka na obed v Kolibe, kde sme si pochutili na domácich pirohoch a haluškách. Dokonca sme sa tam stretli aj s posádkou Fiestíka. Pred odchodom ešte Nikitka so Sofinkou vybehli pozdraviť zvieratká a potom už definitívne zahájili presun domov. Počas neho celá moja posádka zaspala a zobudili sa až keď som zaparkoval pred domom.
Resumé: Tentokrát som s expedíciou Snowflakes nadmieru spokojný. Počasie vyšlo na jedničku a všade vôkol nás bolo dostatok snehu, ktorý nám umožnil vyblázniť sa. Okrem toho vyšlo aj ubytovanie, aj napriek počiatočným problémom. Nakoniec sme z toho vytĺkli maximum. Som rád, že tento Nový rok začal touto skvelou akciou.