- dátum konania akcie: 27.9.2014
-
veliteľ a autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Maťo, Vlado, Zuzana, Milo, Hela, Bohuš, Kamila, výl. Nikitka, Sofinka a Matúško
Lesy plné húb a šišiek (1. deň): Zafúkalo, zahvízdalo a razom bolo po lete. S letom odišli aj dovolenkové aktivity výletníkov a konečne nadišiel čas na nejakú spoločnú akciu. Na dvere klopalo babie leto, takže chytro som to využila a v predstihu zarezervovala ubytovanie v lokalite, kde noha výletníka ešte nevkročila. Termín, posledný septembrový víkend, sa ukázal ako ideálny. Na pozvánku som dostala niekoľko pozitívnych odpovedí, takže už nič nebránilo tomu, aby sme vyrazili.
Tentokrát expedícia začala netradične v sobotu. Z Bratislavy sme vyrazili v troch motorizovaných skupinách. Každá v takom čase, aby sme sa spoločne zvítali na hrade Landštejn okolo 11:00 hod. miestneho času. Za posádku Čierneho Bleska môžem povedať, že cesta ubehla pomerne rýchlo a na miesto stretnutia sme dorazili ako prví. Len čo sme zaparkovali, už sa z kopca rútili Fiestíkovci. Ako posledná chýbala posádka vozidla Kedy?, s ktorou sme sa mobilne spojili a preverili ich lokalizáciu. Našťastie to nebolo na 2 hodiny čakania a do desať minút dorazili aj oni. Po zvítaní sa a krátkom občerstvení sme mohli vyraziť za našou prvou prehliadkou, ktorá sa konala na hrade Landštejn.
Na hrad sme vyšliapali po mierne zablatených schodoch, zakúpili si potrebné vstupenky, vykonali možné aj nemožné potreby, hlavne výletníčatá, a konečne prešli popod vstupnú bránu hradu. Tam sme sa rozdelili do skupiniek a každá svojim tempom si pozrela hrad. Všetci vystúpili aj na hradnú vežu, z ktorej bol úžasný výhľad na hlboké lesy Českej Kanady. Terasa na veži bola priestranná, čo využila hlavne Nikitka so Sofinkou, ktoré si dali niekoľko bežeckých kolečiek. Cestou z veže sme sa ešte zastavili v kaplnke, v podzemných chodbách a nakoniec skončili na hradnom nádvorí. Tam už na nás čakala Zuzka s Kamilou. Prehliadku hradu sme pomaly ukončili a rozhodli sa presunúť k autám, keďže najväčší hladoši (rozumej „výletníčatá“ a Maťo) sa opäť ozvali. Chvíľu sme ešte čakali na Helu a Mila, ale tí nechodili a nechodili … veď napokon počkáme sa pri autách. Tam sme rozložili naše obedáre a každý si pochutnal na dovezených zásobách jedla. Hlad zahnaný, aj Milo s Helou sa objavili a mohli sme sa presunúť k nášmu ďalšiemu cieľu: pevnostnému areálu v Slavoniciach.
Presun prebehol bez problémov. Pre najmenšieho člena Matúška sa pripravilo vozidlo v podobe kočiara a vydali sa lesnou cestičkou k cieľu. Milov bystrý zrak zaregistroval, že dnes je areál otvorený len do 14:00 hod.. Rýchla kontrola aktuálneho času len potvrdila Milove obavy a pridali sme do kroku. Matúško pri tomto rýchlom pochode čochvíľa zaspal a my sme našťastie stihli človeka, ktorý nás pevnostným areálom previedol. V tomto areáli sú sprístupnené dva bunkre, ktoré sú plne vybavené a vyzbrojené. Ja so Zuzkou sme prehliadku oželeli a ostali strážiť Matúška, ktorý si počas spánku vychutnával príjemný lesný vzduch. Ostatní sa rad za radom stratili v bunkri, z ktorého našťastie opäť po chvíli vyšli. Avšak jeden bunker nestačí, a tak sme sa presunuli ešte do ďalšieho, v ktorom sa im opäť dostalo odborného výkladu. Po prehliadke sme ešte stihli zakúpiť turistické vizitky a potom už ujo za sebou zavrel mreže a už ho nebolo. Odbitím štrnástej hodiny sa zavreli aj bunkre.
My sme však ešte neskončili a namiesto vrátenia sa k autám sme sa rozhliadli okolo seba. Zistili sme, že les je plný húb a šišiek. Huby sme nateraz nechali tak, ale tie šišky boli zaujímavé. Ani neviem ako a okolo uší svišťala jedna šiška za druhou, to už šišková vojna bola v plnom prúde. Na jednej strane bojovali dospeláci, na strane druhej mláďatá. Postupne to dospeláci vzdali a víťazmi sa stali naši najmenší Nikitka so Sofinkou. S ukončením vojny prišla aj dilema čo s načatým dňom. Keďže v okolí sa nachádza ešte zopár zaujímavých bunkrov, väčšia časť skupiny sa rozhodla pokračovať a opäť ja so Zuzkou a Matúškom sme sa rozhodli pre cestu späť, nakoľko ani lesný terén neumožňoval presun kočiarom. Pri hlavnom bunkri sme sa utáborili a vyčkali na ostatných, kým sa vrátia z prehliadky nezrekonštruovaných bunkrov. Potom sme sa už všetci spoločne vrátili späť k autám a zamierili rovno do ubytovacích priestorov v mestečku Slavonice.
Tam už nás netrpezlivo očakávala domáca pani, ktorá nám ukázala izby a všetko potrebné. Dali sme si nejaký čas na oddych, vybalenie a vyrazili do mesta na večeru. Zakotvili sme v reštaurácii na námestí. Miestna kuchyňa našim žalúdkom neublížila, dôležité je, že zahnala hlad. Na záver sme ešte v neďalekých potravinách zohnali aj niečo pod zub na zajtrajšie raňajky. Najedení a spokojní sme sa vrátili na izby, urobili si pohodlie, postupne vyhnali do postelí tých najmenších a my, tí väčší sme sa mohli nerušene rozprávať. A čo by to bolo, keby sme deň neukončili nejakou spoločenskou hrou. Naposledy úspech slávila hra „Slovenský a český film“, takže aj tentokrát sme si ju zahrali a musím povedať, že zábava bola poriadna. Do postelí sme stihli zaliezť pred polnocou.
Stratená dedina (2. deň): Ráno sa nám podarilo postupne povyliezať z postelí. Deti spojili ranné vstávanie už tradične s rozprávkami v TV a taký Matúško pre istotu hodil ešte jedného šlofíka. My sme sa medzitým pobalili a pripravili na dnešný program. Po raňajkách a vybavení formalít s domácou paňou sme všetko potrebné naložili do áut a využili slnečné počasie na prehliadku mesta Slavonice z miestnej veže. Prišli sme však skoro a do otvorenia ostávala necelá hodina času. Vydali sme sa ešte na potulky po priľahlých uliciach a uličkách. Akurát to vyšlo a po návrate k vstupnej bráne na vežu už bolo všetko tak ako má byť a dvere boli otvorené. Vydali sme sa po točitých schodoch až na samý vrch, kde nás pekne za pultíkom privítal správca veže a ako ináč, skasíroval nás. Po zaplatení vstupného sme konečne vykukli na vežu a mohli sa kochať pohľadom do okolia. Z nášho ochkania a achkania nás vyrušovali drobné mušky, ktorých bolo na môj vkus trochu priveľa. Maťo odhalil príčinu pod jedným trámom. Presne tam bolo umiestnené hniezdo týchto mušiek. Boli ich tam tisíce a bolo to fakt nechutné. Ale poďme si deň spríjemniť aj niečím iným.
Presunuli sme sa k autám a dohodli sa na ďalšom programe. Do programu sme zaradili návštevu stratenej dediny, ktorá sa nachádzala iba kúsok od našej lokalizácie. Ide o dedinu Pfaffenschlag založenú koncom 13. storočia, ktorá pravdepodobne zanikla počas husitského vpádu okolo roku 1423 a už nikdy nebola obnovená. V súčasnosti je verejne prístupná v neďalekom lese a je odkrytých 16 obytných domov.
Dedinu sme pomerne rýchlo našli. Lesnou cestičkou sme sa dostali k prvým domom. Tam sa už iniciatívy chopil Vlado, ktorý oprášil svoje archeologické znalosti a čo-to nám k stavbám porozprával. Nikitka so Sofinkou využili množstvo neobývaných „stavieb“ a v každej si zriadili obývačku, spálňu a kuchyňu. V kuchyni sa hlavne pripravoval jahodový koláč či jahodový džús, keďže všade naokolo kvitli lesné jahody a dokonca poniektoré mali aj dozreté plody. Dievčatá si teda mali na čom pochutnať. Takto sme sa prešli po celej dedine, keď tu zrazu dobehne Bohuš s obrovským kozákom, ktorý zbadal Maťo ale Bohuš bol ochotný si ho osvojiť a pripraviť z neho večernú praženicu. S týmto úlovkom sme pomaly ukončili návštevu tohto miesta, nakoľko pred nami bol ešte jeden cieľ, hrad Roštejn.
Na hrad Roštejn sme sa presunuli so spiacim tímom. Ostatné vozidla sa trošku zamotali v mestečku Telč ale nakoniec sa všetkým podarilo doraziť. Jedine Sofinka ešte stále uprednostnila ríšu snov, takže aj s Maťom ostáva na parkovisku a my ostatní sa vydávame do útrob hradu. Vstupenky sme si zakúpili na obidva okruhy a po chvíľke čakania nás sprievodkyňa usmernila cez bránu hradu do prvých miestností. K výkladu sa občas vyjadril aj Matúško, občas to znelo súhlasne ale občas aj nesúhlasne. Otázne je, či si to mladá slečna sprievodkyňa vzala k srdcu a na svojom výklade popracuje. V závere prehliadky hradu sme sa ešte oboznámili s miestnymi škriatkami, drakmi a vodníkmi. To už aj Matúško usúdil, že tu končí sranda a radšej pozoroval motýľa na okne. Z hradu sme sa zachránili bez ujmy na zdraví a všetci obyvatelia hradu, ostali tam, kde majú. Len čo sme vyšli von, cez bránu sme zbadali prichádzať čerstvo zobudenú Sofinku. Došlo k výmene ratolestí. Matúško ostáva spolu s Martinom spoznávať čerstvú zelenú trávu a Sofinkine kroky povedú na hradnú vežu. Výstup na vrchol veže za veľa nestál, pretože sme sa nedostali ani len na terasu a okolie sme mohli pozorovať len cez tri malé okienka. Zážitok to teda nebol. Vďaka výstupu na vežu sme strávili posledné zvyšky jedla v našich žalúdkoch a definitívne prišlo rozhodnutie o obede. Zvolili sme reštauráciu, ktorú sme zahliadli cestou na hrad. Tam nás čakalo prekvapenie v podobe zatvorenia kuchyne do 15:00 hod. Naše hodiny však ukazovali už pokročilejší čas. Po preverení stavu sme nakoniec vypli motory našich tátošov a premiestnili sa do reštaurácie, ktorá bola v druhom polčase rekonštrukcie. Avšak úlohu nasýtenia našich žalúdkov splnila. Nadišiel čas k rozlúčke. Ako prví sme sa rozlúčili my, keďže najmenší účastník požadoval aj spánkový režim. Postupne priestory reštaurácie opustili aj ostatní a všetci sme tak nabrali smer Bratislava.
Resumé: S expedíciou som maximálne spokojná. Vyšlo nám nielen príjemné počasie „babie leto“ ale aj celkový program. Všetky stanovené ciele sme úspešne zvládli a ešte aj niečo navyše. Preto pevne verím, že zúčastneným výletníkom sa páčilo a domov sa vrátili s príjemnými pocitmi z prežitého víkendu so svojimi priateľmi.