- dátum konania akcie: 19.7.2014
-
veliteľ a autor zápisnice: Maťo
-
účastníci akcie: Nika, Zuzana, výl. Sofinka a Matúško
Už minulý rok ma zaujala jedna udalosť, ktorá sa odohráva u našich rakúskych susedov. Konkrétne ide o oslavu wachauských marhúľ. Bohužiaľ minulý rok sa mi akciu zorganizovať nepodarilo, a tak som si povedal, že tento rok si to nenechám ujsť. Pozval som aj výletníkov, aby mali možnosť vidieť na vlastné oči, čo všetko sa dá s marhuľami urobiť. Moje pozvanie nakoniec prijala iba Zuzka.
Do údolia Wachau sme vyrazili v ranných hodinách. Cesta prebiehala rakúskou diaľnicou, takže na obdivovanie toho veľa nebolo. Radšej sme sa venovali družnej debate za občasného sledovania cestnej premávky. Ale … aby som sa vrátili k cieľu našej cesty. Možno väčšina z Vás ani nevie, že údolie Wachau bolo zaradené do zoznamu svetových pamiatok UNESCO. Považuje sa za jedno z najkrajších riečnych údolí s nádhernou prírodou, rázovitými dedinkami, vinicami a samozrejme marhuľovými sadmi.
Keď sme konečne míňali mestečko Krems, tušili sme, že sme blízko. Ešte pár kilometrov a ocitli sme sa v mestečku Spitz, ktoré bolo našou cieľovou stanicou. Kým ja som rozmýšľal a robil okružné jazdy mestom, baby sledovali vodný tok Dunaj, na ktorom bola celkom slušná premávka výletných lodí. Okrem toho sa kochali okolitými vinicami, len mne stále chýbali marhuľové sady a teda, z pochopiteľných dôvodov, aj marhuľová oslava. Mestečko sa zdalo byť vyľudnené a bez marhúľ. Začínal som dumať, kde sa stala chyba. Pri informačnom stredisku som vystúpil z auta a skontroloval situáciu. Dokonca aj pútače a plagáty potvrdzovali to, o čom som bol silne presvedčený. Lepšie som sa rozhliadol a všimol si, že v celom okolí je množstvo zaparkovaných áut a všetci tiahnu jedinou uličkou. Našiel som teda aj ja vhodné miesto na zaparkovanie nášho tátoša. Nechcem nič hovoriť, ale z klimatizovaných priestorov sa veľmi ťažko vystupovalo. Vonku riadne pálilo slnko, čo nás však neodradilo od nášho zámeru. Vyzbrojení krémom na opaľovanie, klobúčikmi a šiltovkami sme vyrazili za davom.
Konečne sme našli to, kvôli čomu sme sem prišli. Po oboch stranách sme začali míňať stánky s rôznymi špecialitami z marhúľ: likéry, pálenky, šťavy, lekváre, štrúdle. Najviac sme sa však tešili na marhuľový automat. Keďže bystrému oku výletníka nič neujde, automat sme našli raz-dva. Eurové mince sme vymenili za marhuľové žetóny a postavili sa pekne do radu. Medzičasom však automat prestal vydávať knedle (z jednoduchého dôvodu: vypredané), a tak sa doba čakania predĺžila o 5 minút. Nakoniec sa aj nám podarilo vhodiť žetón do pripraveného otvoru. Zhruba po 5 sekundách sa otvorila zásuvka s obrovským marhuľovým knedlíkom. Len sa tak na nás usmieval a volal „ochutnaj ma, ochutnaj“. Nezaváhali sme a vzali si rovno štyri, pre každého jeden. Jedine Matúško obišiel na prázdno, ten sa musí uspokojiť s mliekom. Bola to skutočná lahôdka. Knedlík bol jemný plný marhúľ. Až sa na jazyku rozplýval. Zapili sme ho marhuľovým nektárom a Sofinka sa ešte dotlačila marhuľovým koláčom. Aby nám trošku vytrávilo, prešli sme sa ešte priľahlými uličkami a pokochali vinicami, pretože aj oni dávajú tomuto miestu určité čaro. V podstate sme sa kochali pohľadom na úbočia, na ktorých sa pestuje vinič na terasovitých vinohradoch. Keď sa naše zmysly nasýtili, pomaličky sme sa pobrali k autu. Cestou späť som neodolal žemle naplnenú až po okraj mäsom a Nika si nechala zabaliť štvrťku kuraťa, na ktorej si pochutila až v aute.
Zmarhuľovaní, najedení a aj ugrilovaný od slnka sme ešte pokračovali do malebného Durnsteinu, ktorý je označovaný za perlu Wachauského údolia. Kým sme tak učinili, zastavili sme sa pri telefónnej búdke, v ktorej mala byť ukrytá mikro keška. Zuzka búdku prehľadala sprava, zľava, zvnútra, zvonku ale kešku nenašla. Vyšiel som jej na pomoc, ale ani mne sa to nepodarilo, iba čo sme vyzerali ako dvaja blázni, ktorí sa snažia telefonovať z búdky, na ktorej je už 20-ročná pavučina. Poďme my radšej do Durnsteinu, kde na nás už čaká zrúcanina hrad, kde bol väznený anglický kráľ Richard Levie Srdce vojvodom Leopoldom.
Po príchode do mestečka, lepšie povedané na záchytne parkovisko, sa zdalo, že budeme mať menší problém. Parkovisko bolo tak plné, že nebolo ani kúsok miesta. Našťastie nám jedna pani venovala parkovací lístok a dokonca uvoľnila aj miesto. Nadšení sme vyrazili za novým poznaním. Predtým však bolo potrebné uspať najmladšieho člena, ktorý svoj názor na hrad dal jasne najavo. Po zvládnutí tohto procesu sme si ako prvé pozreli mestečko s úžasnými výhľadmi do okolitého sveta, občerstvili sa zmrzlinou, ako ináč, marhuľovou a konečne začali stúpať smerom k hradu. Žiaľ Nika s Matúškom musela zostať pod kopcom, keďže terén ani len trošku nenaznačoval možnosť výstupu s kočiarom. My ostatní sme sťaby srnky vybehli hore. Dokonca aj Sofinka zvládla „mierne“ náročné šľapanie po schodoch do kopca. Áno, čítate dobre. Po schodoch. Celý výstup boli prírodné schody, ktoré viedli až priamo k zrúcanine hradu. Stálo to však za to a zhora sa nám naskytol úžasný výhľad do celého údolia Wachau. Aby o to neprišla aj Nika, vrátili sme sa späť, postrážili Matúška a ona mohla zdokumentovala to, čo sme videli. Potom už bol najvyšší čas na presun do domáceho prostredia. V aute pospali takmer všetci, samozrejme ja ako vodič som sa snažil mať po celý čas oči na stopkách. Aj keď …
Koniec-koncov všetko dobre dopadlo a v zdraví sme opäť dorazili do Bratislavy.
Resumé: Výlet bol naozaj zaujímavý. Aj keď som očakával marhuľové slávnosti vo väčšom rozsahu, nakoniec sme sa zhodli, že aj keď boli malé, boli zaujímavé. Napriek horúcemu počasiu sa nám podarilo vydriapať na hrad a vychutnať si okolitú prírodu. Opäť raz môžem povedať, že vďaka novým zážitkom sme načerpali novú energiu do ďalšieho týždňa.