- dátum konania akcie: 21.6.2014
-
veliteľ a autor zápisnice: Maťo
-
účastníci akcie: Nika, Zuzana, výl. Sofinka a Matúško
Už skôr som niekde zachytil, že tento rok majú slávnostne otvárať Čachtický hrad pri príležitosti výročia 400. rokov od úmrtia Alžbety Bátoriovej. Túto informáciu som si v hlave po nejaký čas uchovával a v pravý čas poslal pozvánku. Na ňu súhlasne zareagovala Zuzka, a tak sa akcia mohla uskutočniť pod záštitou VVV..
Z Bratislavy sme vyrazili v sobotu ráno smer Čachtice. Počasie vyzeralo byť priaznivé a aj cesta nám ubehla pomerne rýchlo. Najmladší člen si schrupol a my ostatní sme trávili čas klebetím alebo nazeraním Sofinke do tabletu, v ktorom fičalo „Spievankovo“. Takto nejako sme dorazili do Čachtíc, kde nás trošku zaskočili záchytné parkoviská už pred vstupom do dediny.
Nedali sme sa zmanipulovať a postupovali vpred. Dovolil som si využiť štandardnú prístupovú cestu na hrad, ale hneď na jej začiatku ma zastavil chlapík v oranžovom „trikote“, že tadiaľto to nepôjde, nakoľko cesta je uzavretá a mám využiť niektoré z označených parkovísk. Bol som však pripravený na túto situáciu a hneď som mu aj ukázal členov svojej posádky. On zhliadnuc na spolujazdcovom sedadle môjho spiaceho navigátora, vzadu natlačené tri osoby ženského pohlavia a k tomu môj prosebný výraz v tvári, nemohol odolať a urobil výnimku. Cestu mi uvoľnil a ja som spokojne pokračoval pri výstupe na hrad. To som však netušil, že po pár metroch vybehne ďalší týpek a opäť v oranžovom „trikote“. Scéna sa zopakovala, aj keď tentokrát som na výraze tváre musel o čosi dlhšie pracovať. Týpek nakoniec prehodnotil svoj postoj k môjmu vozidlu a so zatvorenými očami v zmysle „nič nevidím“ nás pustil ďalej.
Cestou na hrad sme obdivovali koľko ľudí zrazu objavilo Čachtický hrad. Podarilo sa nám zaparkovať pár metrov pod hradom a to som si už povedal, že to prejdeme aj po vlastných. Všetci účastníci už boli v stave bdenia, takže sme naložili všetko potrebné a vyrazili. Pred bránami hradu nás čakala pokladňa so suvenírmi a menšia fronta na lístky. Zatiaľ sa to hýbalo, takže k lístkom sme sa dopracovali pomerne rýchlo a mohli sme vyraziť na prehliadku. Z našich minulých výprav na tento hrad „krvilačnej“ majiteľky sme si pamätali krásne výhľady do okolia a tiež ako-tak zachovalú ruinu hradu, jednu z najkrajších na Slovensku. Počas prehliadky sme však boli prekvapení … Hrad, tak ako ostatné hrady v našej krajine, dlho chátral ale obci Čachtice sa podarilo získať peniaze na jeho rekonštrukciu, ktorá prebiehala počas 2 rokov čistého času. A výsledok rekonštrukcie? Tu prichádza to spomínané prekvapenie. Zhodli sme sa, že hrad, ktorý sme navštívili pred týmito prácami v nás zanechal podstatne silnejšie dojmy ako teraz po rekonštrukcii. Všade okolo nás kopa ľudí, pristavené drevené prístrešky a pódium resp. terasa alebo ako by som to nazval. To hradu ubralo na atraktivite a myslím si, že možno by bolo lepšie ho zakonzervovať v pôvodnom stave. Ale každý nech posúdi sám pri jeho návšteve. Zrekonštruovaný hrad sme videli a nadišiel čas ho opustiť. Fronta na lístky sa tiahla až takmer pod kopec. Otázka je, či ešte niekedy takú frontu na tento hrad vzhliadneme …
Vrátili sme sa späť k autu a presunuli sa k nášmu druhému cieľu, Veľká Javorina. Ide o najvyšší vrch pohoria Biele Karpaty a najlepšie na tom je, že je to motorizovaný výstup. Opäť sme zaparkovali pár metrov pod kopcom. Do kočiara sme naložili najmladšieho účastníka a my všetci ostatní pekne po svojich až k vysielaču. Cestou sme obdivovali okolitú flóru a nádherný výhľad do okolia. Za pomerne chladného vetra sme došli k vysielaču, čo znamenalo, že sme na vrchole. Práve tade prebieha štátna hranica medzi Slovenskom a Českom. Okrem toho sú tu lyžiarske vleky a súkromné chaty, z ktorých najznámejšia je Holubyho chata. Ešte chvíľu sme kráčali po hrebeni, až kým sme nenašli hraničný pník. Odtiaľ sme nakukli k susedom a potom už nabrali spiatočný smer.
Počas presunu Zuzka nalákala Sofinku na kešku, ktorú aj sama našla a náramne sa z toho tešila. Nika zatiaľ s dávkou trpezlivosti uspávala Matúška a ja som tlačil kočiar, v ktorom bol tentokrát naložený fotobatoh. Kým sme prišli k Holubyho chate všetko bolo tak ako má byť. Matúško už bol zase vo svojom kočiari v spánkovom režime, ja so Zuzkou som ešte odbehol vybaviť ďalšiu kešku a Sofinka s Nikou počítali „veterán“ motorky a modlili sa, aby nezobudili spiace dieťa. Na úplný záver sme neodolali nutkaniu a zasadli za stôl na Holubyho chate. Jedlo bolo potrebné objednať vo vnútri. Nechali sme si priniesť halušky a na odporúčanie sme ochutnali čerstvé domáce lievance. Halušky boli štandardne jedlé, čo sa však o lievancoch povedať nedá. Už len to, že ich priniesli takmer obratom po prijatí objednávky bolo podozrivé. Napokon, niet sa čomu čudovať, keďže ich vybrali z mrazničky a zohriali v mikrovlnke. Nuž aspoň tie halušky sa zdali byť poctivé.
Najedení a príjemne unavení sme zaujali svoje pozície v aute a nabrali smer Bratislava. Pokojná cesta nám priniesla trošku zaslúženého odpočinku, počas ktorého sme si mohli v hlavách upratať dojmy z dnešného dňa.
Resumé: Akcia to bola nenáročná. Videli sme obnovu histórie ale aj kus peknej prírody. Oddýchli sme si a nabrali čerstvé sily do ďalšieho pracovného týždňa. Som rád, že nám vyšlo aj počasie, ktoré tiež prispelo k tomu, že sme strávili príjemný deň.