-
dátum konania akcie: 2.3.2013
-
veliteľ a autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Maťo, Vlado, Bohuš, Kamila, výl. Sofinka
Pomaly sa nám blíži jar, čo naznačovala aj predpoveď počasia na tento týždeň. Vraj sneh, ktorý napadal v posledných dňoch sa stratí a Naše Mesto zahrejú aj slnečné lúče. Preto som sa rozhodla na víkend zvolať akciu, aby sme si trošku popreťahovali kosti a pomaly sa začali pripravovať na návrat jarných dní. Veď už bol aj najvyšší čas opäť niekam vyraziť.
Keďže po zime zlenivené telo treba rozhýbať veľmi opatrne, tak som zvolila jednoduchú trasu od Zochovej chaty smerom na Skalnatú. Záujem prejavili ďalší traja členovia VVV. Jedným z nich bol Bohuš, ktorého sme v deň konania akcie vyzdvihli o desiatej hodine na zastávke Zochova. Spolu s ním sme zahájili presun k miestu stretnutia. K Zochovej chate sme dorazili asi o 20 minút skôr ako bol dohodnutý čas. Ale to nebolo nič oproti tomu, čo sme pomaly zisťovali. Už pri vchádzaní na parkovisko nás začal oblievať pot. Ani nie preto, že by sa zrazu nejako oteplilo ale skôr preto, že všade navôkol bolo asi do pol metra snehu a všade okolo nás ľudia chystajúci sa na sobotňajšiu lyžovačku. Pri otvorení dverí auta sa k nám votrel chladný vzduch, ktorý neveštil nič dobré. Ešteže sa na nás škerilo slnko. Chtiac-nechtiac sme vyliezli z príjemne vyhriateho vozidla a premiestnili sa k neďalekej autobusovej zastávke. Slnko sa do tejto provizórnej zastávky opieralo už nejaký ten čas, a tak sme si mohli spríjemniť čakanie na zvyšných dvoch účastníkov Kamilu a Vlada. Po chvíli skúšobných telefonátov sa nám podarilo aj vzájomne spojiť. Do konečného stretnutia ostávalo nejakých 10 minút. Ten čas sme využili na ďalšiu debatu a Sofinka na skúmanie terénu.
Konečne sme kompletní a môžeme vyraziť. Sofinka naskočila do nosiča, čo jej závidelo hneď niekoľko členov. A to sme ešte neprešli ani päť metrov a už by s ňou striedali. Nuž ale je to tvrdá baba, a tak hneď na začiatku vysvetlila, že nosič je len a len jej. Každý teda musel využiť svoje vlastné nohy. Pochod sme zahájili po žltej značke. Plán bol jasný: po žltej na Čermák a odtiaľ po červenej na Skalnatú. Lenže … už prvé metre naznačovali, že pochod nebude až taký ľahký ako sa zdalo. A už vôbec nie zablatený. Sneh sa tu pekne držal a topil sa veľmi, veľmi pomaly. Dalo by sa povedať, že sa netopil vôbec. Namiesto blata sme sa borili snehom. Chodník bol síce čiastočne vychodený ale nesprávne položenie nohy znamenalo zaborenie do 20-30 cm snehu. Sme však bojovníci. Nevzdali sme sa a postupovali vpred. Cesta ubiehala a počas nej sa rozoberali rôzne témy. V zápale rozhovorov sme aj zabúdali na sťažený terén okolo nás. A možno to nebolo len tými rozhovormi ale aj krajinou navôkol. Krajina pokrytá trblietavým snehom, príjemne slnečné lúče na tvári a liečivé ticho prírody. To všetko prispievalo k našej pohode.
V jednej chvíli sa však zdalo, že nás už nič nezachráni a navždy ostaneme uväznení v tejto snežnej pasci. Lenže v tom sme zazreli svetlý bod nášho pochodu. Lesné posedenie, stôl a lavička. Zozbierali sme posledné sily a čo možno najrýchlejšie sme sa tam snažili preboriť. Asi najšťastnejší bol Maťo, ktorý zložil nosič so Sofinkou. Tá okamžite zacítila svoju šancu a vyprosila sa vypustiť. Najprv sa spolu s nami pustila do vyjedania potravinových zásob. Keď už svoje malé telíčko posilnila, ako jediná sa pobrala pobehať po okolí. Avšak po zistení množstva snehu sa opäť vrátila na pôvodné miesto a pokračovala v našej debate. Celkovo to bolo veľmi príjemné posedenie, ani sa nám nechcelo odtiaľ odísť. Nuž ale plány boli dané a tak chtiac-nechtiac sme museli pokračovať. Došli sme k checkpoint „Čermák“ asi 10 minút od nášho sedenia. Vlado si odbehol prezrieť hrob nebohého p. Čermáka, ktorý tu pokojne odpočíva aj so svojou rodinou. Medzitým sme my ostatní jednohlasne odhlasovali zmenu plánu. A to pokojný návrat späť na Zochovu chatu. Keďže trasu sme už mali jedenkrát prejdenú, návrat bol jednoduchší. Po 3,5 hodinovom pochode (cháp tam a späť) sme sa opäť ocitli na parkovisku. Ešte chvíľu sme si vymieňali zážitky dnešného dňa a potom sa už pomaly aj rozlúčili. Vyštípaný sviežim vzduchom a s prečistenými hlavami sme nasadli do motorizovaných tátošov a vyrazili späť domov.
Resumé: Aj napriek zisteniu, že z pôvodne plánovanej zablatenej akcie sa vykľula snehová túra, sme zažili príjemný sobotný deň. Počasie bolo úžasné a trošku náročný terén nám len pomohol rozhýbať zlenivené údy. Som rada, že účastníkom sa páčilo a že sa rozhodli tráviť tento deň so svojimi priateľmi.