-
dátum konania akcie: 11.1.2013
-
veliteľ a autor zápisnice: Maťo
-
účastníci akcie: Vlado, Nika, Penďo, Zuzana, Kamila, Vanda, výl. Sofinka
Bude dobrá sánkovačka (1. deň): Tak tento Snowflakes vôbec nevyzeral na to, že by sa aj konal. Najprv problémy so snehom resp. s chýbajúcimi mrazivými teplotami a tým pádom aj chýbajúcim snehom. Potom problémy s ubytovaním, nakoľko sneh aj poriadna zima dorazili až tesne pred vianočnými sviatkami. Vzhľadom na vzniknutú situáciu som pôvodný termín Snowflakesu bol nútený preložiť o týždeň neskôr. Nakoniec to nebola žiadna katastrofa a termín väčšine záujemcov vyhovoval. Takže s vypracovaným brušným svalstvom po Vianociach sme v druhom týždni Nového roku vyrazili smer Jasenská dolina.
Naštartovali sme dvoch motorových tátošov Čierneho Bleska a Jonatána a z Bratislavy vyrazili tak, aby sme do cieľa dorazili okolo 13:00 hod. Posádku Jonatána už tradične tvoril Penďo s Vladom a Kamilou. K štandardnej posádke Čierneho Blesku pribudla Vanda. Cesta tejto posádky ubiehala pokojne. Väčšina osadenstva zaspala pár km za Bratislavou. Našťastie, ja ako vodič som tomuto pokušeniu odolal a venoval sa bezpečnému riadeniu vozidla. V okolí Žiliny sa postupne všetci prebrali a začali vnímať svet okolo seba. Čochvíľa sme dorazili do cieľovej stanice. Keďže počas celej cesty nám snežilo, situácia v Jasenskej doline nás neprekvapila. Všade navôkol cez meter snehu. Vyzeralo to veľmi pozitívne …
O presune druhého vozidla máme len strohé informácie. Po krátkej prestávke v McDonalde, Tescu a po problémoch so zamrznutou cestou sa aj im podarilo úspešne doraziť na cieľa. Keďže dorazili nejakú hodinku, dve po nás, tak ten čas čakania sme využili na ubytovanie a preskúmanie okolia. Sofinku sme naložili do saní a urobili krátku prechádzku okolím. Nakoniec sme skončili na neďalekom svahu. No, pravdupovediac, hlavný svah sme mali rovno pod oknami chaty, v ktorej sme boli ubytovaní. Dôležité je, že sa to ukázalo ako veľmi dobrý strategický bod bývania. Kedykoľvek sme mohli vybehnúť medzi lyžujúcich a sánkujúcich ľudí a zároveň kedykoľvek sa zohriať v súkromí s teplým čajom v rukách. Nuž ale vráťme sa späť …
Dorazili Jonatánovci, ubytovali sa a zorientovali v tomto zasneženom kraji. Po veľmi rýchlej dohode sme ukončili sánkovanie a keďže sme všetci potrebovali niečo teplé do žalúdkov, vyrazili sme smer Martin, konkrétne miestny pivovar. Ukázalo sa to ako veľmi dobrá voľba. Dali sme si po teplej polievke a neodolali pochúťkam z medveďa. Ja ako vedúci celej tejto akcie, som musel overiť, odkiaľ ten macko pochádza. Chvalabohu bol slovenský, priamo z Oravy, čiže žiadna pohroma nehrozila. Aspoň dúfam … Avšak z dezertov sme už takí nadšení neboli. Hlavne z rolády plnenej zmrzlinou, kde sme očakávali roládu. Namiesto nej nám bola ponúknutá bábovka s vydlabanou dierou v strede a kopčekom zmrzliny. Nuž aj takéto prešľapy sú v našich reštauráciách bežné. Žalúdky sme však zaplnili. Ešte rýchly nákup v Tescu a presun späť na chatu. Tam sa Nike celkom rýchlo podarilo uspať najmladšieho účastníka. Potom sa už rozohrala partička scrabble, ktorej sa zúčastnili už štandardne Zuzka s Nikou, pridala sa Vanda a Kamila. Penďo po aktívnom dni sa uvelebil v posteli, zakutral sa pod paplón a zaspal zaslúženým spánkom. Ja s Vladom sme si urobili pohodlíčko vedľa neho a snažili sa našimi tlmenými hlasmi ho neprebrať z ríše snov. Miestami sa nám aj darilo, miestami ani veľmi nie. Nakoniec sa časť ženského osadenstva dohrala a jednohlasne zvolili odchod do postelí. Už bolo načase.
Slovenská minciareň (2. deň): Oddýchnutí a s čerstvými silami sme postupne povyliezali z postelí. Z okien sa nám naskytol krásny výhľad na zasneženú krajinu. Takže sa nám nezdalo a my sme sa naozaj ocitli v krajine snehovej kráľovny. Zo zasnených pohľadov nás vytrhla realita. A tou boli naše prázdne žalúdky. Chytro sme ich zaplnili, zbalili potrebné i nepotrebné veci na výlet a hor sa do Kremnice. Do malebného mestečka známeho predovšetkým vďaka mincovni, ktorá patrí medzi najstaršie, nepretržite vyrábajúce podniky na svete. Mincovne, ktorá na trhu pôsobí už takmer 700 rokov a ktorej produkty patria medzi špičku na svete.
No ale dosť bolo rečí, poďme sa radšej pozrieť priamo tam. Do Kremnice sme dorazili práve včas. Naša prehliadka bola dohodnutá na 9:30 hod. a teta už na nás čakala. Najskôr sme sa v krátkosti oboznámili s históriou podniku krátkymi videami a potom sme už zamierili do novej časti mincovne. Smolu sme mali na starú mincovňu, ktorá práve dnes bola mimo prevádzky. Nevadí, videli sme ako sa razia guatemalské quetzaly. Dokonca nás milo prekvapila aj naša sprievodkyňa, ktorá veľmi trpezlivo odpovedala na naše otázky. Síce nie na všetky (z hľadiska bezpečnosti to nebolo možné) ale väčšia časť otázok bola v rovine zodpovedania. Musím sám za seba povedať (myslím, že ostatní mi dajú za pravdu), že teta bola naozaj ochotná a veľmi fundovaná vzhľadom na naše skúsenosti v iných slovenských múzeách a kultúrnych pamiatkach. Po prehliadke a odbornom výklade sme ešte zabehli do predajne, kde bola možnosť zakúpenia si niektorého z produktov mincovne. Prišiel čas pokračovať ďalej.
Na druhej strane kremnického námestia sa nachádza múzeum Mincí a medailí. Tu sme sa rozdelili. Keďže ja s Nikou, Sofinkou a tiež aj Zuzana sme už múzeum nedávno navštívili, zvolili sme možnosť prechádzky zasneženou Kremnicou. Ostatní výletníci zamierili rovno tam. Kým si oni v teplúčku prezerali výstavu, v našej skupine po chvíli došlo k ďalšiemu rozdeleniu. Sofinka prejavila záujem o svoj pravidelný denný spánok. Nuž, bolo potrebné tento fakt vyriešiť, a tak spolu s Nikou odišli oddychovať do auta. Ja so Zuzkou sme pokračovali v prechádzke. Bola to poriadne chladná prechádzka. Ešte šťastie, že miestami vykúkalo slniečko a občas zohrialo naše uzimené údy. Konečne výletníci ukončili prehliadku múzea a na pravé poludnie vyliezli von z budovy, ktorá patrí NBS. Po krátkom odovzdaní zážitkov sme spoločne usúdili, že by bolo dobré sa zahriať aj teplou polievkou. Zvolili sme neďalekú reštauráciu. Pre istotu som ešte išiel skontrolovať svoje dve baby a staršiu z nich som informoval o ďalšom postupe. Keďže mladá ešte vyspávala, Nika pokračovala v oddychu spolu s ňou a ja som sa presunul za ostatnými. Kým sme sa najedli, zahriali sa teplým čajom, zobudila sa aj Sofinka. Vystriedal som Niku, aby sa aj ona najedla. Mladá dostala tiež svoju dávku teplej polievky a potom sme už všetci spoločne nabehli do predajne numizmatiky. Tam sme trošku prevetrali pani predavačku svojimi otázkami, na ktoré trpezlivo odpovedala. Za odmenu sme u nej utratili nejaké to euro.
Pred nami ostala ešte jedna zaujímavosť Kremnice. Kremnický hrad, ktorý sa hrdo vypína nad Kremnicou. Opäť došlo k rozdeleniu. Ja s rodinou sme ostali na námestí, nakoľko prehliadku hradu sme pred pár mesiacmi absolvovali. Penďo tiež zvolil vyhrievanie na zubatom slnku a ostatní začali stúpať do kopca smerom na hrad. Kým sa k nám znova pripojili, my sme zatiaľ ten čas využili čo možno najintenzívnejšie. Pozreli sme si uličku nosov, kde sme videli také nosy ako napr. nos Júliusa Satinského, Stana Radiča či Jara Filipa. Následne nato sme so Sofinkou prebrázdili kopec pokrytý kopou snehu a na záver to ukončili riadnou guľovačkou. Pridal sa aj Penďo, ktorému po celý čas vŕtalo v hlave, načo taká Kremnica potrebuje snehové delo. Totižto zopár chlapov sa veľmi snažilo o to, aby to delo vôbec fungovalo, a tak ho zahrievali horúcou vodou a nakoniec ohňom z plynovej bomby. Pri predstave čo všetko môže taká plynová bomba spôsobiť sme zrazu na hradnej veži zazreli najskôr Vandu a za chvíľu vykukla aj Zuzana. Ako vychovaní poddaní sme im zakývali. Vtom spoza dolných hradieb vykukol Vlado s Kamilou. Počkali sme ešte na Zuzku s Vandou a mohli sme vyraziť späť do Jasenskej doliny.
Po návrate na chatu sme takmer kozmickou rýchlosťou vhupli do otepľovákov a šup-šup na kopec. Dali sme si zopár rýchlych pretekov, počas ktorých sme otestovali sane, boby ale aj klzák. Najlepšiu klzákovú techniku zvolila Vanda, ktorá nás všetkých prevalcovala. Zato Kamila by si svoje techniky mohla dať patentovať. Tie boli miestami takmer nenapodobiteľné. Slnko už zapadlo za kopec a svah pokrylo šero. Začali sme si uvedomovať, že fyzickou aktivitou sme spálili všetky kalórie a znova sa ozýva hlad. Ešte šťastie, že sme mali dohodnutú večeru. Premiestnili sme sa o chatu vyššie a pochutili si na domácej slepačej polievke a pečenom kuracom stehne. Sofinke sme po večeri dopriali poslednú jazdu z kopca a potom už odcupitala do postele. Zuzka, Nika a Kamila zvolili očistný večer a my ostatní sme ešte využili možnosť nočného sánkovania. Dali sme do toho všetky sily a na izby sme sa vrátili úplne vyčerpaní. Vlado a Vanda pred vstupom do chaty vykonali očistu svojich dolných končatín v podobe bosého poskakovania po snehu. Potom už bolo potrebné vykonať očistu aj zvyšku tela. To však v snehu vyváľať odmietli. Vlado však vytrvalo odmietal vykonať odstránenie špiny a smradu pomocou teplej vody aj v sprche. Nakoniec sme ho presvedčili a po jeho očiste som v karanténe skončil aj ja. S dobrým pocitom sme mohli konečne zalomiť.
Bola dobrá sánkovačka (3. deň): Dnes medzi prvými sa zobudil najmladší účastník zájazdu, teda Sofinka, ktorá postupne skontrolovala aj ostatné izby a dala najavo, že je najvyšší čas vstávať. Povyliezali sme teda spod perín, až na Vlada, ktorý zahájil protestný spánok. No veď nevadí. Kým sa preberie, my ostatní sa aspoň naraňajkujeme.
Raňajky sme absolvovali v chate kde aj večeru, tentokrát aj za účasti úžasne krásneho kocúra. Zhodli sme sa, že to bol skôr malý levík ale teta nás vyviedla z omylu. Išlo o mainskú mývaliu mačku. Hlavne Sofinka z nej bola nadšená, zato zamestnanci reštaurácie až tak nie. Spoločne behali po kuchyni a sklade. Nakoniec sme to všetci rozdýchali a najedení sa pohli ďalej.
Po raňajkách sme zbalili veci, vytiahli Vlada spod periny a spoločnou dohodou dospeli k tomu, že ešte by sme mohli nejaké tie preteky na svahu vykonať. Keďže teta chatárka proti nášmu rozhodnutiu nenamietala a zároveň na dnes nemala ďalších hostí, mohli sme odísť v hodinu, akú sme chceli. Patrične sme to aj využili a vybehli na svah. Po chvíli sa dogúľal aj rozospatý Vlado. Ešte raz sme sa do sýta vysánkovali a Vlado s Vandou si zopakovali otužovanie naboso. Celé naše šantenie nám spríjemňovalo slniečko a občasné sneženie. Bohužiaľ všetko raz musí skončiť. Ani tentokrát tomu nebolo inak. Okolo obeda sme svah vymenili za motorové vozidlá, rozlúčili sa a vyrazili smer Bratislava v zostavách ako sme prišli pred dvoma dňami.
Resumé: Akcia vyšla nad moje očakávanie vzhľadom na vynikajúce snehové podmienky, ktoré nám umožnili vyblázniť sa na snehu. K tomu sme ešte pridali návštevu historicky zaujímavého mesta Kremnica. Už teraz sa teším na budúcoročné pokračovanie akcie niekde na Orave.