- dátum konania akcie: 23.11.2019
-
autor zápisnice: Vlado
-
účastníci akcie: Maťo, Nika, Hela, Milo, Kamila, Nikitka, výl. Sofinka, Matúško, Quido
Pri poslednom pochode na hrad Devín v roku 2017 sme chceli pozrieť lokalitu Biele skaly na Devínskej Kobyle. Bohužiaľ toto miesto s totemami sme ale hľadali na opačnej strane kopca. Po dvoch rokoch som sa rozhodol, že je najvyšší čas, aby sme toto miesto konečne našli.
S návrhom som samozrejme oslovil aj ostatných výletníkov. K prieskumu sa pridá Maťova a Milova rodina. Dohodli sme sa, že sa stretneme o 11:00 pri DK Dúbravka. Sám som však meškal. Telefonicky som sa spojil s ostatnými a po krátkej konzultácii sme napokon zmenili miesto stretnutia na parkovisko pri „Technickom skle“. Tam sme sa všetci stretli v relatívne krátkom čase. Po zvítaní sa som ja s Kamilkou a Quidom rozhodol pokračovať okolo Vily Rustici k lesu a zvyšok prieskumníkov si to strihol po cestičke za nami pešo. Našiel som vhodné miesto na zaparkovanie a kým sme sa vybalili a pripravili na pochod, ostatní už boli pri nás. Ďalej sme už pokračovali spoločne.
Maťo a deti tvorili prieskumný úderný predvoj, jadro zostavy tvorila Hela, Milo a Nika. Ja s Kamilkou a Quidom sme istili zásobovacie línie. Po prvom stúpaní sme sa počkali, doplnili sily a pokračovali ďalej, až kým sme nedorazili pod Biele Skaly. Maťo s deťmi vyrazili neochvejne do strmého stúpania k nášmu cieľu. Milo s Helou a Nikitkou pokračovali po ceste zistiť, či nenájdu inú odbočku. Ja s Kamilkou, Nikou a Quidom sme sa štverali na svah za naším prieskumným tímom. Ako sme sa pomaly štverali, zrazu od cestičky, okolo bežiaci pán na nás zakričal a poradil nám jednoduchšiu trasu. Ja s celou mojou rodinou sme skĺzli späť a rozhodli sa pokračovať po trase, ktorú nám odporučil bežiaci pán. Nika pokračovala za Maťom a z pravej strany sa k nej pripojila Nikitka, ktorá nechala rodičov niekde v lese. Ani sama nevedela, kde presne. Všetky zvolené cesty nás však doviedli do nášho cieľa, kde sme sa opäť všetci zvítali. Poniektorí využili chvíľu oddychu na zjedenie všetkého čo batoh dal, iní zase skúmali okolie s totemami. Samozrejme nechýbala ani chvíľa fotenia a preskúmania celej oblasti. Okrem nás sa tam nachádzali aj iné spolky, ktoré aj napriek pokročilej jesene si opekali. Keď sme sa tejto lokality dostatočne nabažili, uvažovali sme čo ďalej s načatým výletom. Väčšina chcela pokračovať na vrchol Devínskej Kobyly. Ja s Kamilkou a Quidom sme túto možnosť zavrhli z objektívnych príčin a rozhodli sa pre návrat k autu. Tam sme dorazili vyčerpaní ale spokojní a vyrazili na cestu domov. Čo sa dialo po našom odchode už doplnila Nika.
Po Vladovom odchode sme po drevenom rebríku vyliezli na skalu, kde už na nás čakal Maťo so Sofinkou. Tam sme sa rozhliadli po okolí a snažili sa nájsť najlepšiu cestu smerom na vrchol Devínskej Kobyly. Teraz v tomto období, keď už stromy a kriaky nemajú listy, hľadanie bolo o čosi jednoduchšie. V lete by som sa asi tými kriakmi predierať nechcela. Ako sa však ukázalo neskôr, ani teraz to nebolo úplne jednoduché preraziť cez malinčie až hore na lesnú cestičku. Prvý začal protestovať Matúško, ktorý mal pocit, že pichliače sú všade okolo neho. Dostatočne silným prejavom vysvetlil Martinovi, že on teda po svojich nepôjde. A tak mu neostávalo nič iné, len si Matúška vyložiť pekne na chrbát a preniesť ho do relatívneho bezpečia. Ďalšie sťažnosti prichádzali od Nikitky, ktorú však nikto na chrbát nevzal a tak musela cupitať pekne po svojich. Nakoniec sme to všetci v zdraví prežili a našli sme to, čo sme hľadali. Asfaltovú cestu. Kúsok sme po nej vyšli a natrafili na vojenský bunker a silo. Tu už nevadilo nikomu nič a všetci samozrejme vošli dovnútra a prezreli si to. Potom sme pokračovali ešte kúsok a dorazili k vyhliadke na vrchole Devínskej Kobyly. Hore nám svietilo slniečko, aj keď zubaté, a fúkal vietor. Nastala chvíľa pre spoločnú foto, a keďže vietor bol dosť nepríjemný, pobrali sme sa opačnou stranou smerom dole. Cesta prebiehala pokojne v družnej debate. Maťo s deťmi ešte využil chvíľu na kešovanie, zatiaľ čo my ostatní sme ich čakali na cyklistickej cestičke. Keď už sme boli všetci pekne pokope, pristúpili sme k zostupu späť na Biele Skaly. Tentokrát sme si vybrali vhodnejšiu cestu a bez ujmy na zdraví sme sa vrátili na miesto, kde sme sa rozlúčili s Vladom. Tam sme ešte pri lepšom prieskume objavili vytesanú v skalách mimozemskú civilizáciu. Tá však s nami nebola ochotná komunikovať, tak sme napokon usúdili, že už nič zaujímavé nezažijeme a tak sme zvolili zostup k autám. Vybrali sme si pokojnú lesnú cestičku, po ktorej sme sa bez nejakých problémov dostali tam, kde sme potrebovali, a to parkovisko pri Technickom skle. Z akcie, ktorá vyzerala na 40 minút sa nakoniec vykľula veľmi príjemná jesenná prechádzka spojená s preskúmaním miesta, na ktorom sme ešte neboli. V duchu spokojnosti a príjemnej únavy sme sa rozlúčili a pobrali sa domov.
Resumé: Akciu hodnotím ako vydarenú, nakoľko splnila svoj cieľ, ktorým bolo stretnúť sa a preskúmať Biele Skaly. Chcem vyzdvihnúť Maťovo nasadenie, ktoré spolu s nasadením celého V.V.V., ešte obohatilo akciu o výstup na samotný kopec. Som veľmi rád, že sa aj napriek zhoršujúcemu počasiu táto akcia konala a chcem poďakovať všetkým členom V.V.V. za ich účasť.