- dátum konania akcie: 11.11.2017
-
autor zápisnice: Vlado
-
účastníci akcie: Nika, Kamila, výl. Sofinka, Matúško a Quido
Začnem tým, že 11.11.1918 skončila prvá svetová vojna a my sme sa po 99 rokov neskôr rozhodli uskutočniť ľahkú prieskumnú akciu v Karloveských kopcoch. Práve tu boli počas vojny vybudované delostrelecké bunkre známe ako kaverny. Zo všetkých oslovených výletníkov na miesto stretnutia dorazila len Nika s deťmi. Ostaných výletníkov kvárili jesenné virózy alebo povinnosti rôzneho charakteru.
Akciu sme začali na parkovisku pred Iuventou o 10:15 hod.. Našou prvou úlohou bolo nájsť červenú značku, ktorá by nás mala vyviesť na kopec za Iuventou. Naše hľadanie sa začalo nesprávne resp. vybrali sme sa zlým smerom. Našťastie sme rýchlo pochopili, že tadiaľ cesta nevedie a rýchlo sa vrátili späť. Obišli sme Iuventu a po márnej snahe vysvetliť našim mobilom GPS súradnice prvej kaverny sme radšej použili sedliacky rozum. Rozhliadli sme sa okolo seba a ja som zbadal lesnú cestičku stúpajúcu priamo na kopec. Zavolal som na ostatných a rezko sme vykročil vpred. Pred nami bola prvá prekážka v podobne stúpania do kopca. Oprel som sa do kočíka, v ktorom ležal Quido a začal som ho tlačiť smerom nahor. Keď mi už dochádzali sily, zbadal som pred sebou pani ako si veselo vykračuje po zjavne širšom a pohodlnom chodníku. Zozbieral som posledné zvyšky síl a vytlačil kočiar až hore. Tam som sa vydýchal, rozhliadol a usúdil, že sme na správnej ceste. A nielen to, uvedomil som si, že vôkol nás je zlaté lístie napadané z okolitých stromoch zahaľujúce zem. Jesennú atmosféru tomu dodávali aj slnečné lúče. Vôkol nás to hralo rôznymi farbami. Dodalo nám to energiu a s nadšením sme sa pohli dopredu.
Boli sme tesne pod vrcholom kopca. So Sofinkou som sa rozhodol, že nájdeme hlavnú kavernu, ktorá sa mala nachádzať priamo na vrchole tohto kopca. Na lesnej cestičke sme nechali Kamilu, Niku a zvyšné deti a my dvaja sme vybehli pár metrov dohora. Hore bolo skutočne to, čo sme hľadali. Naša hlavná kaverna. Avšak na pozeranie nebolo toho veľa, pretože zo zeme trčal len kus betónu z hlavného vchodu a núdzový vchod bol úplne zasypaný. Kvôli tomu sme sem ostatných ani nevolali. Dúfal som, že to pravé orechové ešte len príde. Vrátili sme sa späť k ostatným a vyrazili po cestičke na sever, kde sa mali nachádzať tri ďalšie kaverny v rade za sebou. Po nejakom čase sme so Sofinkou začali pokukovať po malom kopčeku pri ceste. Vyštverali sme sa naň, no nenašli nič okrem predpokladaného pechotného zákopu. Kým sme urobili tento mini prieskum, dievčatá s deťmi sa pustili do konzumácie. Spojili sme to s krátkou prestávkou, počas ktorej nás vyrušil turista so psom, ktorého Matúško takmer napichol na palicu. Našťastie sa to obišlo bez krvi preliatia.
Po tejto dramatickej konzumácii sme sa posunuli o pár metrov ďalej, keď som si všimol zvýšené množstvo kameňov po okolí. Tento fakt totiž naznačoval prítomnosť ďalšej kaverny, keďže v tejto časti si vojaci nedali tú námahu vyhodiť vyťažený kameň nejako extra ďaleko. Moja intuícia ma nesklamala. Našli sme prvú z troch kaverien. To už nás nasledoval aj Matúško s Nikou. Brodili sme sa malinčím ale podarilo sa. Došli sme priamo k vchodu. Bohužiaľ aj táto kaverna bola zasypaná a v núdzovom priechode boli nahádzané kusy drevá. Ešte nám ostávali dve a teda šanca, že niektorú uvidíme aj zvnútra stále bola.
Pohli sme sa kúsok ďalej na sever, kde bola ďalšia kaverna. Tá vraj kedysi slúžila ako úkryt bezdomovca, čo by znamenalo, že je prístupná. Snáď vo vnútri nikoho nevyrušíme. Našťastie nikto tam nebol. Pri svetle baterky z mobilu som sa so Sofinkou rozhodol preskúmať vnútro tohto delostreleckého bunkru. Vstupná chodba sa po chvíli zatočila doprava a podlaha bola vysypaná lomovým kameňom. Strop bol suchý a tak ako aj steny bunkru bol robený z liateho betónu. Len čo sme zabočili doprava a prešli krátkou chodbičkou otvorila sa pred nami hlavná časť kaverny cca 3 m široká miestnosť, ktorá nemala v polovici urobenú betonáž stien a stropu a v zadnej časti bola zaliata spodnou vodou. Pri vode sme sa otočili a vrátili sa späť. Túto cestu som absolvoval potom s Matúškom, Nikou a Sofinkou ešte dvakrát a raz s Kamilkou, keď sa vystriedala s Nikou pri strážení spiaceho Quida. Všetci sme boli nadšení, že sme tento objekt tak dôkladne preskúmali.
Chýbala nám už len posledná z trojice kaverien, ktoré sa tu mali nachádzať. Vybrali sme sa kúsok za cestičku, ktorou sme prišli a skutočne tu bola aj tretia kaverna. Jej vchod bol zasypaný o poznanie viac, čo si vyžadovalo plazenie po bruchu celkom hodný kus. A to sa nám veru nechcelo. Preto som spokojne zavelil k ústupu. Keďže sme dnešný plán naplnili, rozhodli sme sa pre pokojnú cestu späť k Iuvente. Ale aby to nebolo až také jednoduché, Matúško sa rozhodol, že počas celej spiatočnej cesty mi bude odpratávať lístie spred kočiara. Pri poslednom zostupe z kopca sme ho nakoniec ukecali, že už toho upratal dosť a bude lepšie, keď sa bude pozerať pod nohy ako upratovaniu. Podarilo sa a v zdraví sme dorazili na parkovisko, kde sme pred necelými troma hodinami zanechali naše motorové vozidlá.
Resumé: Akciu hodnotím ako veľmi vydarenú nakoľko sme našli a preskúmali všetky štyri kaverny, ktoré sme mali v pláne. Som rád, že sme všetci až na spiaceho Quida jednu kavernu dokonca preliezli aj vo vnútri. Zvláštnu pochvalu musím udeliť Sofinke, ktorá sa so mnou plne zapojila do hľadanie ukrytých kaverien. Počasie nám tiež prialo a Sofinka stihla nazbierať aj dosť listov a ihličia na svoj umelecký projekt.