- dátum konania akcie: 25.6.2017
-
autor zápisnice: Vlado
-
účastníci akcie: Maťo, Nika, Zuzana, Bohuš, Kamila, Milo, Hela, výl. Nikitka, Sofinka, Matúško, Alenka, Quido
Je to neuveriteľné, no po dlhom čase sme sa znovu vybrali pešo na hrad Devín z konečnej autobusov na Dlhých dieloch. Na konečnej sme sa stretli skoro všetci okrem Bohuša so Zuzkou a Alenkou, nakoľko s nimi sme sa mali stretnúť priamo na Devíne. Len čo sme sa sformovali a vyrazili do kopca, Kamilka začala strečkovať a bála sa, že v tých horúčavách ten pochod Quido ani ona nezvládnu. Spoločne sme ju ale nakoniec prehovorili, aby s nami aspoň kúsok išla. Privolila a mohli sme vyraziť. Cesta prebiehala hladko. Len čo sme dorazili k rampe na asfaltovej ceste, všetky obavy utíchli a my sme postupovali vpred svojím tempom. Sofinke a Nikitke som ukázal na mape kam ideme a kde asi sme. Quido všetko dôkladne pozoroval z kočíka, Maťo a Matúško tvorili prieskumnú špicu našej pochodovej zostavy a zvyšok pochodoval v družnom rozhovore.
Po krátkej chvíli sme prišli k Jezuitským lesom, kde sa Quido rozhodol, že je hladný a tak sme ho nakŕmili. Zvyšok tímu táto myšlienka nadchla a tiež sa posilnili zásobami v ruksakoch. Kamilke stúpla morálka keď videla, že na Dúbravskú hlavicu sú to len 3 km a ja som jej omylom povedal, že odtiaľ už pôjdeme rovno dole na Devín.
Posilnení a v bojovom duchu sme prešli cez Švábsky vrch a Dúbravskú hlavicu a odtiaľ zatočili po žltej k Devínu. Sofinka a Nikitka sa ma vypytovali kedy si budeme môcť oddýchnuť. Ako správny veliteľ som odpovedal po pravde, že čoskoro. Z našich niekoľkých podobných akcií na Devín som si pamätal, že na žltej ceste by mali byť lavičky, kde som sa plánoval zastaviť. A naozaj … aj po tých rokoch tam bola až jedna lavička. Tak sme si teda trochu oddýchli a doplnili tekutiny. Maťo si chcel pozrieť totemy na Bielych skalách, čo malo za následok, že pri Studničke sme odbočili zo žltej. Cesta bola ale príkra a kľukatila. Quida som vzal na ruky, čo sa mu samozrejme veľmi páčilo. Milo sa podujal previesť prázdny kočík touto strmou cestičkou. Keď sme prišli na rovinku, chcel som Quida opäť vrátiť do kočíka ale ani on ani Milo nejavili záujem spolupracovať a podporiť ma v tomto mojom úsilí. Nakoniec som po krátkej naháňačke Quida do kočíka dostal.
Kamilka si už ale povedala, že ten kúsok aj stačí a je načase vrátiť sa späť k autu. V tom sa spoza stromu vynoril hrad Devín a ona od svojho zámeru upustila. Zavolal som Bohušovi, aby vedel, že sme blízko. Pod Devínom sme sa nakoniec stretli v miestnej „občerstvovacej stanici“. Vydýchali sme sa a uhasili smäd.
Počasie, ktoré až doteraz vydržalo, sa ale začínalo kaziť. Blížili sa búrkové mračná a pri pohľade na ne sme rýchlo vyrazili na citadelu Devína. Vyšli sme tam skoro všetci, až na Zuzku, Bohuša a Alenku. Tí sa museli vrátiť, nakoľko Alenkin povoz hlásil závažnú technickú poruchu v podobe defektu na koliesku. My ostatní sme sa pokochali nádherným výhľadom do okolia. Ešteže sme to stihli, pretože po chvíľke nás začali sprievodcovia žiadať, aby sme zišli z hradu z dôvodu blížiacej sa búrky. A skutočne, z neba sa začali pomaličky znášať prvé kvapky a my sme sa roztrúsili čo najskôr ukryť sa pred dažďom.
Musím ešte spomenúť, že Nikitka dostala odo mňa počas pochodu úlohu, aby sa postarala o vztýčenie zástavy V.V.V.. Jej kreativita priniesla nový spôsob uchytenia zástavy, čo ma veľmi potešilo, nakoľko zástava je takto omnoho lepšie viditeľná. Veď preto sme ju aj vztýčili na Devíne a prehlásili hrad za zabratý pre V.V.V.. Dážď ale nemal pochopenie pre náš záber Devínskej citadely a nekompromisne nás rozohnal: Maťo s rodinou sa schovali na zastávke autobusu, Milo s rodinou do stanu na Devíne, kde si pohovorili s miestnymi animátormi. Odtiaľ sa vraj dostali až po pol hodine. Ja som Kamilku a Quida schoval v „občerstvovacej“ stanici, kým ja som za pomoci Bohušovcov zbehol pre auto. Takto teda v daždi skončil náš pochod na hrad Devín. Verím však, že sa všetkým prechádzka páčila a riadne sme si ju po tých rokoch užili.
Resumé: Akciu hodnotím ako vydarenú. Po dlhšej dobe sme realizovali túto tradičnú akciu a verím, že sme tak napomohli k oživeniu V.V.V.. Veď po tomto pochode mi viacero členov začalo hovoriť o svojich plánoch na akcie. Aj Kamilka a Quido to nakoniec zvládli a doma boli obaja veľmi spokojní s tým, že to celé zažili. No a ja ako veliteľ, po tom ako som telefonicky zistil, či sa všetci dostali domov, som si spokojne pofajčieval pri okne a tešil sa z vydarenej akcie.