- dátum konania akcie: 10.4.2016
-
autor zápisnice: Nika
-
účastníci akcie: Maťo, Vlado, Milo, Hela, Zuzka, Bohuš, výl. Nikitka, Sofinka a Matúško
Ako to už býva, pekné jarné počasie nevydržalo a opäť nás navštívila zima. Veď napokon je mesiac apríl a ako vieme, ten býva veľmi premenlivý. Počasie nám nemôže prekaziť ďalšiu výletnícku akciu, a tak sa znova po týždni stretávame, tentokrát však neopustíme našu milovanú Bratislavu.
Miesto, ktoré nie všetci z nás navštívili sa nachádza v Devínskej Novej Vsi a je naozaj zaujímavé. Ide o Sandberg – Pieskový vrch. Na začiatok pár slov o tomto unikátnom mieste.
Sandberg je významnou paleontologickou lokalitou a je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Devínska Kobyla. Lokalita bola objavená pri ťažbe piesku pre potreby tehelne v Devínskej Novej Vsi. Hlavným dôvodom ochrany tohto územia je výskyt bohatej teplomilnej flóry a fauny. Najmä vďaka výskytu pieskomilnej kveteny a vstavačovitých rastlín patrí Sandberg k najvýznamnejším lokalitám na Slovensku. Podobu tohto „pieskového vrchu“ formovalo v štyroch geologických dobách praveké more Tethys, ktoré sa vyvíjalo od prvohôr až do treťohôr a oddeľovalo pôvodné kontinentálne bloky – Laurentiu a Gondwanu. Medzi najvýznamnejšie nálezy patria najmä žraločie zuby, ulitníky, ježovky, lastúrniky, kosti tuleňov a zvyšky kostí treťohorných veľrýb. Vek najstarších geologických vrstiev je viac ako 100 mil. rokov. V období treťohôr bol Sandberg striedavo morským dnom, útesom, či súčasťou pobrežného ostrovného systému. Plytká, slnkom prehriata voda a zalesnené pobrežie prekypovali životom, čoho dôkazom sú nálezy kostí hrabošov, plazov, krtkov, nosorožcov, medveďov, ale aj rôznych semien a plodov. Na začiatku 20. storočia sa rakúskym bádateľom podarilo vo vápencovej kapse objaviť zvyšky treťohorných pliopitekov, ktorí boli označovaní za veľmi vzdiaľených príbuzných človeka – žili až pred 20 mil. rokov. Ďalším unikátnym nálezom sú zuby antropoidnej opice dryopiteka, ktorá sa istý čas považovala za dôkaz evolučného vývoja živočíšnych druhov.
Keďže v deň konania našej akcie sa konal aj Bratislavský maratón, museli sme pôvodné miesto stretnutia trošku pozmeniť. Stretli sme sa na konci ulice Slovinec, kde sme mali záujem aj zaparkovať. Avšak tunajší obyvatelia s naším úmyslom nesúhlasili. Boli sme teda nútení nájsť iné miesto. Štandardne sa parkuje dole pri hlavnej ceste, ale maratón je maratón a páni policajti neúprosní. Každej našej motorizovanej skupinke sa podarilo odstaviť vozidlo a mohli sme vyraziť na miesta, ktoré sú bežne navštevované víkendovými turistami. Až na Vlada … Ten zaparkoval na úplne odlišnom mieste a stretnutie s ním prebehlo trošku nezvyčajne. Najskôr vyplašil Matúška, ktorý spolu so Sofinkou a Nikitkou sa vybrali dopredu, keď tu zrazu zbadali sediaceho Vlada na pieskovom kopci s fľašou Coca-Coly. S krikom sa všetci traja dorútili k nám, že na kopci sedí ujo Vlado. Pobrali sme sa to teda skontrolovať. A naozaj … Vlado si len tak sedí a hľadí do okolia na kopci, ktorý sa mu rozpadáva pod zadkom. Našťastie ho zodvihol a zostúpil k nám, kde sme mu vysvetlili, akého priestupku sa dopustil. Aby to celé urovnal a vrátil späť do dobrej nálady povýšil Martina do vyššej hodnosti, keďže si to jeho aktivita vo VVV zaslúžila. V tomto radostnom duchu sme pokračovali ďalej turistickým chodníkom. Postupne sme prechádzali chvíľu lesom, chvíľu po lúke. Aj napriek tomu, že počasie bolo chladné a vietor nám z každej strany rozfúkaval naše účesy, bolo sa na čo pozerať. Počas prechádzky sa nám naskytli nádherné výhľady na Moravské pole v Rakúsku, rieku Moravu, sútok Dunaja a Moravy pod Devínskym hradným bralom. Svoju pozornosť sme venovali aj kvetinám, hlavne rôznofarebným kosatcom nízkym. Takto sme sa dostali na väčšiu lúku, konkrétne do Devínskeho kameňolomu, dnes nazývaný Waitov lom. Ide o zaujímavú prírodnú lokalitu, ktorá sa vyznačuje hojným výskytom skamenelín a mimoriadne vzácnou faunou a flórou. Najväčšou atrakciou je veľký kruhový labyrint postavený podľa vzoru záhadných kruhov v obilí. Ako prvé si labyrint vyskúšali Nikitka so Sofinkou a chodili a chodili, až kým sa dostali do stredu. Matúško to samozrejme vzal skratkou a popreskakoval všetko čo sa dalo, až sa ocitol pri dievčatách. Labyrint si poctivo prešiel aj Milo s Helou. Na všetko dohliadala Zuzka, ktorá už v minulosti dokonca aj počítala kroky do stredu. Ostatní účastníci ako Vlado, Maťo a Bohuš veselo klebetili neďaleko pri drevených kozách. Čas pokročil a my sme sa pohli znova ďalej po turistickom chodníku. Došli sme na ďalšie stanovište, na ktorom sme sa oboznámili s chrobákom Majka fialová. Ide o pomerne vzácneho chrobáka, ktorý v prípade nebezpečenstva vylučuje jedovatú tekutinu smrteľnú aj pre človeka. Našťastie tá, ktorá bola na lúke k dispozícii bola v nadživotnej veľkosti a hlavne bola drevená. To využili najmä deti, ktoré sa na ňu vyštverali a spásali všetky palacinky, ktoré som mala k dispozícii. Po naplnení žalúdkov sme sa posunuli do záverečnej etapy dnešného dňa. Z chodníka sme zatočili smerom doľava a stúpali hore do vrcholových partií kameňolomu. Odtiaľ bol nádherný výhľad na labyrint a do širokého okolia. Na záver som ešte so Zuzkou naaranžovala nejaké kosatce pre makro fotografiu a potom už sme definitívne zostupovali smerom k autám. Ako prvý sa od nás oddelil Vlado a my ostatní sme sa rozlúčili tam, kde sme sa stretli.
Resumé: Aj napriek chladnému počasiu sme strávili príjemný deň. Lokalita, ktorú sme navštívili ponúka veľa zaujímavého nielen pre deti ale aj pre dospelých. S prefúkanými hlavami sme večer utriedili svoje zážitky a teším sa na najbližšie dobrodružstvá.